Učiť sa materiál - 16. september

„... vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.  Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok.“

(Jk 1:3-4)

Existujú dva varianty skúšok a problémov, ktoré môžu prísť do života veriaceho: tie, ktoré si spôsobíme samy, a tie, ktoré prichádzajú bez nášho pričinenia.

Niekedy sa dostaneme do skúšok a problémov svojím vlastným pričinením. Sú bezprostredným výsledkom nášho sebectva, pýchy, chamtivosti či žiadostivosti. Vytvárame si svoje vlastné problémy. Jakub napísal: „Nech nikto nehovorí v pokúšaní: Boh ma pokúša. Veď Boha nemožno pokúšať na zlé, a ani On nepokúša nikoho. Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza“ (Jk 1:13-14).

Mnohokrát keď prestupujeme Božie prikázania a žneme dôsledky nášho hriechu, hneváme sa na Boha. Chceme vedieť, prečo nám to robí. Medzitým nám Boh vraví: „Počúvaj, priateľu, len žneš, čo si zasial. Spôsobil si si to sám.“

Potom sú tu aj skúšky, ktoré prichádzajú bez nášho pričinenia. Zrazu spadneme na dno. Bez upozornenia sa jeden problém hromadí na druhý a vkráda sa do tvojho sveta. Jednou z prvých vecí, ktoré sa pýtame, keď sa ocitneme v skúškach, je: „Prečo, Pane? Prečo dovoľuješ, aby sa mi dialo toto? Čo som urobil, že si zaslúžim takýto údel?

Aký je význam skúšok? Jak 1:3-4 nám prezrádza: „... vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.   Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok.“

Je pre nás dôležité vedieť, že Boh má lekcie, ktoré nás v období skúšok chce naučiť. Často je to jednoducho o tom, či to už ovládame.

https://www.harvest.org

Kľúč k spokojnosti - 13. september

„Vo všetkom som vám ukázal príklad, že tak musíme pracovať a ujímať sa slabých a pamätať na slová Pána Ježiša; veď On povedal: Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.“

(Sk 20:35)

Ježiš povedal, že je blahoslavenejšie dávať, ako brať. Prišiel si vo svojom živote na to, že je to pravda?

Nerozprávam len o financiách; rozprávam o dávaní vo všeobecnosti. Môžeme kráčať životom hovoriac: „Potrebujem to,“ a „A čo moje potreby?“ Alebo môžeme povedať: „Boh ma požehnal. Stará sa o mňa. Ráno som mal raňajky. Som oblečený. Mám strechu nad hlavou. Čo môžem urobiť pre niekoho iného?“

Apoštol Pavol napísal: „nič nerobte z hašterivosti a márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnotnejších než seba… Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus“ (F 2:3,5).

Predstavte si, čo by sa stalo, keby ste to jednoducho aplikovali v manželstve. Namiesto toho, aby ste sa pozerali na svojho manžela či manželku a hovorili: „Čo pre mňa môžeš urobiť?“ uisti svojho partnera o sebe. Spýtaj sa sám seba: „Čo môžem urobiť, aby som tohto človeka požehnal?“ Čo môžem urobiť, aby som naplnil potreby, ktoré má? Zabudnem na seba. Chcem sa zamerať na svojho partnera.“ Ak dvaja ľudia žijú týmto spôsobom, budú mať požehnané manželstvo.

Ak prechádzaš životom hovoriac: „Ako môžem tomu človeku pomôcť? Ako môžem požehnať toho človeka?“ Keď začneš rozmýšľať nad inými namiesto seba, raz vstaneš a uvedomíš si, že si šťastný. Nestane sa to, pretože si išiel za vecami, o ktorých si si myslel, že ťa naplnia. Skôr sa to stane preto, lebo máš zoradené svoje priority.

Objavil si radosť z dávania? Kiežby sme robili veci Božím spôsobom. Potom by sme vedeli spolu s Pavlom prehlásiť: „lebo ja som sa naučil pristať na tom, čo mám.“ (F 4:11)

https://www.harvest.org

Jeden dôvod, prečo Boh dopustí utrpenie - 11. september

„Budem sa kochať v Tvojich príkazoch, ktoré som si zamiloval.“

(Ž 119:67)

Boh niekedy dovolí utrpenie a chorobu, aby získal našu pozornosť!

Napríklad, možno mu vzdorujeme a On nás v tom chce zastaviť. To bol prípad neochotného Jonáša. Žalm 119:67 hovorí: „Skôr, ako som trpel, blúdil som; teraz však zachovávam Tvoju reč.“ Takže Pán môže dopustiť ťažkú situáciu, aby nás prebudil a ukázal nám našu skutočnú potrebu – môže dopustiť dokonca aj niečo tak tragické, ako je smrť dieťaťa.

Jeden človek, ktorému zomrelo dieťa, mi napísal:

„Človek očakáva, že stratí rodiča, dokonca možno aj brata, sestru, tetu či uja; nikdy však neočakáva, že stratí svoje vlastné dieťa. Môj syn by mal tento rok 16. Od jeho smrti prešlo už 15 rokov. On bol človek, ktorý ma priviedol k Bohu. Kvôli jeho smrti som ja dostal spásu. To potešenie, ktoré som našiel, keď som spadol do Božích rúk… Boh pozná moju bolesť; tak isto stratil syna!“

„Po pätnástich rokoch… Stále počas Vianoc plačem, to je čas, kedy si spomeniem na jeho život a moju stratu. Stále plačem počas Veľkej noci; vtedy som uistený o tom, že ho znova uvidím. Viem, že sa z toho nikdy nedostanem, pretože sa z toho nechcem dostať. Intenzita je slabšia, ale ako radosť života berie bolesť strateného života, ja som kvôli svojej strate našiel spásu v Božom synovi!“

Boh použil nepredstaviteľnú tragédiu, aby priviedol spomínaného muža k Pánovi. Možno sa ti v poslednej dobe stalo niečo radikálne alebo tragické: smrť milovanej osoby, zlé správy od lekára, blízke stretnutie so smrťou. Alebo možno niečo iné zaujalo tvoju pozornosť a ty si ostal zranený! Možno ti nevyšlo manželstvo, tvoji rodičia sa rozviedli, vyhodili ťa z práce, nechala ťa priateľka či priateľ.

Je možné, že Boh sa snaží dostať do tvojej pozornosti vo všetom utrpení. Pamätaj, že Boh má za každých okolností, ktoré veriaceho obklopujú, všetko pod kontrolou. Ako je ukázané v Jóbovom príbehu, diabol nemôže v živote veriaceho urobiť nič bez výslovného súhlasu na Božej strane.

Ale prečo by Boh dával satanovi taký súhlas? Pretože satanov útok preukáže, aký naozaj si. Oddelí skutočné od falošného, pšenicu od kúkoľa. Pri útoku sa skutočný veriaci obráti na Boha. Neveriaci sa mu obráti chrbtom.

Ľudia reagujú na krízy rôzne. Zdá sa, že sa buď obrátiš na Boha, alebo proti Nemu. A výsledok je taký, že sa z teba buď stane lepší človek, alebo zatrpknutejší. Utrpenie neformuje charakter; odhaľuje ho.

https://www.harvest.org

Vážne nebeské dielo - 9. september

„Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“

(L 15:7)

Niekedy sa ľudia zamýšľajú nad tým, či tí v nebi vedia, čo sa deje na zemi. Niektorí by povedali, že nie. Ja sa s nimi vôbec nestotožňujem. Myslím si, že nebo si uvedomuje, čo sa deje na zemi.

Avšak, nemyslím si, že naši milovaní v nebi sedia a pozerajú na všetko, čo robíme. Myslím si ale, že sú si vedomí toho, čo sa na zemi deje. Existuje veľa veršov, ktoré by som mohol citovať a ktoré dosvedčujú tento pohľad. Nasledovnú vec však viem určite: Ak niekto príde k viere v Krista a činí pokánie zo svojich hriechov, nebesá sa radujú. Kedykoľvek na zemi dôjde k obráteniu, v nebi je párty.

Boh je nadšený, keď stratení ľudia činia pokánie. Aj my by sme mali byť. Ako napísal C. S. Lewis, radosť je vážnou záležitosťou neba. Teda ak v nebi majú párty nad obrátením jedného človeka, nemali by sme byť tiež nadšení, keď vidíme niekoho prísť ku Kristovi?

Ježišovi na tom záleží, aj nám by malo. 15. kapitola Evanjelia podľa Lukáša nám ukazuje, že keď pastier nachádza ovečku, ktorú stratil, „položí si ju s radosťou na plecia. Potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu“ (v. 5-6).

Verím, že kvôli tomuto išiel Ježiš až na smrť. Žid 12:2 nám pripomína: „… ktorý napriek radosti, čo Ho čakala, pretrpel kríž; pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“  Čo bola tá radosť? Boli sme to my. My sme boli tou radosťou. My sme boli tá odmena. My sme boli ten poklad. My sme boli cieľom, za ktorým šiel a pre ktorý sa všetkého vzdal.

https://www.harvest.org

Ríša mysle - 6. september

Vyučujúce knihy starej zmluvy – Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ a Veľpieseň – milujú protiklady. Život je zobrazený ako buď/alebo; je príliš čierny a príliš biely. Nenájdete tam mix týchto dvoch.

Našej súčasnej kultúre sa to veľmi nepáči. Moderná spoločnosť rada vykresľuje veci v odtieňoch šedej. Niekedy vôbec nerozlišuje medzi dobrom a zlom. V našej kultúre existujú len rôzne odtiene šedej. Akoby celé ľudstvo stálo na priečkach rebríka.

Na samom vrchole rebríka je možno niekto ako matka Tereza alebo svätý František z Asisy či Billy Graham. A na poslednej priečke rebríka je Adolf Hitler, Usama bin Ladin a všetci zákerní muži našej histórie. Všetci ostatní sa potom nachádzame niekde uprostred s nádejou, že je to bližšie k vrcholu než k spodku. Často sa pristihneme, že zmýšľame takto.

Prvý žalm však takto ľudstvo nezobrazuje. Táto biblická pasáž hovorí, že si buď bohabojný, alebo bezbožný. Je príliš čierna a príliš biela. Píše sa tam, že bohabojný človek je taký, ktorý „nechodí podľa rady bezbožníkov“ (Ž 1:1). To nám ukazuje, ako rozmýšľame. Vzťahuje sa to na ríšu našej mysle.

Čo počúvaš? Aké internetové stránky navštevuješ? Akú hudbu máš rád? Aké televízne show rád pozeráš? Aké knihy čítaš? Aké filmy pozeráš často? To všetko je ríša mysle. To sú veci, ktoré zaujmú naše oči a uši a ovplyvnia našu myseľ.

Svet na nás každú chvíľu dňa kričí. Potrebujeme utíšiť hluk svojich životov, aby sme počuli Boží hlas.

https://www.harvest.org

Uvidíme sa ráno - 4. september

„Nechceme však, bratia, aby ste nevedeli o zosnulých, aby ste sa nermútili ako ostatní, ktorí nemajú nádej.“

(1Tes 4:13)

Počul som príbeh kresťana, ktorý ležal na smrteľnej posteli a zavolal si do izby svojich troch synov. Svojim dvom veriacim synom povedal: „Zbohom, moji synovia. Uvidíme sa ráno.“

Potom sa obrátil k svojmu neveriacemu synovi. Smutným hlasom vyriekol: „Zbohom, synak.“

Syn mu odpovedal: „Otec, prečo si mojim bratom povedal: ,Uvidíme sa ráno,‘ ale mne si povedal: ,Zbohom?‘“

„Pretože si svoju vieru nevložil v Krista,“ vysvetlil otec. „Nemôžem ti povedať, že sa uvidíme ráno. Môžem ti povedať len zbohom, pretože si nemyslím, že ťa ešte niekedy uvidím.“

Syn začal plakať. „Ale ja ťa chcem vidieť znova,“ vyhlásil.

„Musíš svoju vieru vložiť v Ježiša Krista. Potom sa znova stretneme,“ objasnil otec. V ten deň sa z jeho syna stal veriaci.

Kresťania majú nádej, že uvidia svojich milovaných znova. Smrť nie je koniec. Neznamená to však, že nie sme smutní, keď náš milovaný človek umiera. Smútime rovnako ako ktokoľvek iný. Plačeme. Hĺbka nášho smútku je známkou hĺbky našej lásky. Ak niekoho milujeme, a on odíde, samozrejme, že potom prežívame hlboký smútok.

Avšak ako veriaci máme takisto nádej. Vieme, že sa s našimi milovanými, ktorí zomreli v Kristovi, znova stretneme. Verím, že rozmýšľanie o nebi je jednou z najlepších vecí, ktoré môžeme počas obdobia smútku robiť. V skutočnosti sa nám nebo stáva oveľa skutočnejšie, keď tam máme svojich milovaných.

Nesmútime beznádejne; smútime nádejne. Pre kresťana je život na zemi taký zlý, akým sa stane. Lepšie veci ešte len prídu.

https://www.harvest.org