Dva druhy zlorečenia - 3. november

„… keď Mu zlorečili, nezlorečil; keď trpel, nehrozil,“  1Pt 2:23

Aby nás všetkých sv. Peter ešte viac povzbudil a popchol príkladom Kristovej trpezlivosti, pokračuje a podrobne Ho rozoberá,  vykresľuje Ho v pravom svetle so všetkými okolnosťami, a tak ukazuje Jeho výnimočnosť oproti všetkému ostatnému. Peter povedal, že Kristus nespáchal žiadny hriech a z Jeho úst nevyšlo žiadne falošné alebo odsúdeniahodné slovo – pre aký dôvod Ho potom Židia prenasledovali, ukrižovali a zabili? … Chodil po krajine, prinášal Božiu milosť a spasenie židovskému ľudu, hlásal Božie Slovo, spôsoboval, že slepí videli, uzdravoval chorých, vyháňal démonov a nasýtil veľké zástupy, keď nemali nič na jedenie. Jeho život, slová a skutky skrátka neboli nič iné len čistá pravda, dobrotivosť, úžitok a pomoc. Ako vďaku a odmenu za to musel prijať, že Ho nenávideli a odsúdili len a len zo surovej zlomyseľnej diabolskej zloby. Nemohli Ho prestať prenasledovať, kým Ho nedostali na kríž, na ktorý musel vystúpiť nahý a obnažený tým najzahanbujúcejším spôsobom, visiac medzi dvoma vrahmi ako ten, čo nie je hodný chodiť po zemi a žiť medzi ľuďmi. … Vidíš, toto je vo všetkých ohľadoch vynikajúci a dokonalý príklad najväčšej trpezlivosti. Všetci by sme dobre urobili, keby sme podľa neho konali, a budeme mať čo robiť, aby sme ho aspoň trochu napodobnili. … Tu si možno povieš: „Ale neoplácal aj Kristus zlorečením, keď v evanjeliách nazval farizejov a zákonníkov pokrytcami, vrahmi, hadmi a vreteničím plemenom – a koľkokrát beda nad nimi vyslovil v Matúšovi, v 23. kapitole? Odpoveď: Naozaj, my by sme radi nasledovali tento príklad, aby sme mohli suverénne zlorečiť a odplácať sa; lebo to by bolo oveľa ľahšie a na to nepotrebujeme učiteľa. Ale ako sv. Peter hovorí: „Potom, čo vykonal svoje poslanie, hovoril pravdu a karhal klamstvá, Ho pre to pribili na kríž a musel zavŕšiť svoj život utrpením – vtedy, keď trpel, neodplácal zlorečením, ale nechal sa ako baránok vedený na zabitie (ako vraví Iz 53:7) popraviť a neotvoril ústa proti hriešnikom a vrahom.“ Preto človek musí dobre rozlišovať: Sú dva druhy zlorečenia alebo preklínania a vystríhania. Prvé pochádza z poslania; deje sa kvôli Bohu. To druhé od človeka, ktorý to robí sám za seba mimo svojho poslania. K poslaniu, ktoré mal Kristus na zemi (a ktoré po Ňom zastáva každý, kto bol k nemu povolaný), prislúcha hovoriť pravdu a karhať to, čo je zlé. Je to nevyhnutné pre Božiu slávu a pre spasenie duší. Lebo ak by všetci mlčali o pravde, kto by prišiel k Bohu? A poslanie takéhoto napomínania je činom Božej a kresťanskej lásky. … Z takej lásky a verného srdca Kristus vo svojom úrade tiež preklínal a karhal, čím si vyslúžil len hnev a nenávisť… No teraz, keď toto poslanie vykonal, a na dosah bola hodina Jeho utrpenia, trpezlivo zniesol a dovolil spraviť akékoľvek zlo, ktoré Mu mohli urobiť, na oplátku za Jeho lásku a dobrodenie. … Pozri, takto rozlíšiš medzi preklínaním a karhaním, ktoré je z titulu úradu a z lásky, od toho, ktoré sa deje z osobného hnevu a nenávisti človeka. Ale svet, keď sa dozvedel o tomto rozdiele, je dosť bystrý a šikovný na to, aby oboje poplietol a pomiešal dokopy, keď prezentuje vlastnú pomstu, ako hnev a napomínanie poslania. Vidíte to na pastoroch, sudcoch, starostoch a úradníkoch. … Nech si každý, kto chce byť kresťanom, dáva na seba pozor, ako sa zodpovie za svoje činy. Lebo Boha nepodvedie. On v pravom čase pomôže nevinným, ktorým sa deje neprávosť, a vyhľadá aj ostatných.

St. Louis ed., 12:551-556.

Čo si myslíš? - 30. október

Pred časom som narazil na tento výstižný výrok: „Nie si taký, aký si myslíš, že si, ale čo si myslíš, to si.“ Nad čím premýšľaš, čomu dovolíš zaujať tvoju myseľ, to nakoniec pohltí tvoju predstavivosť, zaujme tvoje srdce, sformuje tvoj život a to, čím sa staneš.

Božie Slovo hovorí, že sme tým, čo si myslíme. A na začiatku Knihy Žalmov nám hovorí, že máme meditovať nad Božím Slovom deň aj noc. A to je viac než len učiť sa ho. Hebrejské slovo pre meditáciu vraví o mumlaní a mrmlaní si popod fúzy.

Kresťanská meditácia sa vôbec nepodobá na východnú meditáciu. V skutočnosti je jej pravým opakom. Kresťanská meditácia je niečo ako zobrať Božie Slovo a vtačiť si ho hlboko do vedomia. Je to rozjímanie. Je to opakovanie právd Písma, až kým nie sú vypálené do môjho srdca a nepohnú mojimi pocitmi.

Kresťanská meditácia potrebuje čas. Musíme si dopriať dostatok času v Božom Slove, nielen na jednoduché akademické cvičenie, pri ktorom si zapisujeme odpovede. Snažím sa dostať do bodu, keď počujem ku mne hovoriť Božieho Svätého Ducha. Niekedy ma to dovedie k slzám. Niekedy mi to prináša obrovský pokoj. Niekedy úžasnú radosť. Niekedy ma to veľmi obohatí, aj keď nie vždy. Cieľom je odpoveď nášho srdca. Kresťanská meditácia je viac než len rozmýšľanie; je to, keď sa nás dotkne to, nad čím rozjímame.

Spravodlivý človek rozjíma nad Božím Slovom deň aj noc. Nie všetci to robíme dokonale. Všetci sme začiatočníci. Všetci sa učíme, a je toho tak veľa, čo sa treba naučiť. Začni tam, kde si. Začni dnes niekde. Ty nie si taký, ako si myslíš, ale si taký, ako rozmýšľaš.

https://www.harvest.org

Znak skutočného obrátenia - 28. október

„Podobne aj neviestka Rachab: či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a inou cestou ich vypustila?“ Jk 2:25

Všetko bolo proti Rachab – aj jej meno, ktoré sa spája s egyptským božstvom. Rachab bola nemravná žena, prostitútka. Ale bola to dokonalá adeptka na Božiu milosť.

Evanjelium je pre každého a všade. Bez výnimky. Nikto nie je mimo Božieho dosahu. Počas pozemského pôsobenia Ježiša sa zdalo, že zachádza zo svojej cesty, aby sa stretol s podobnými ľuďmi. Vidíme to v 4. kapitole Jána pri stretnutí so ženou pri studni, keď naberala vodu počas horúčavy dňa, pretože v dedine ju spomedzi seba vyobcovali. Päťkrát sa vydala a rozviedla a žila s ďalším mužom. A predsa sa jej Ježiš venoval a ona uverila.

Keď prišli izraelskí zvedovia preskúmať Jericho, Rachab ich ukryla u seba na streche, pretože verila v Pána, ich Boha. Povedala im: „lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.“ (Joz 2:11) Biblia hovorí, že „viera je bez skutkov mŕtva“ (Jk 2:26). Rachab preukázala svoju vieru skutkami.

Ďalším znakom, že Rachab bola naozaj veriaca, je fakt, že sa starala o svoju rodinu. Verila, že prichádza súd. Povedala špehom: „Teraz prisahajte mi na Hospodina, že ako ja som vám preukázala milosrdenstvo, i vy preukážete milosrdenstvo domu môjho otca a dáte mi spoľahlivé znamenie, že pri živote zachováte môjho otca, moju matku, mojich bratov i moje sestry, a všetko, čo im patrí, a zachránite nás pred smrťou.“ (Joz 2:12-13)

Pravým znakom obrátenia je, že chceš priniesť evanjelium svojej rodine. Zvestoval si ho svojej rodine? Vie tvoja rodina, že veríš?

https://www.harvest.org

Prekonanie neprekonateľného - 25. október

„Desiaty deň prvého mesiaca ľud vystúpil z Jordánu a utáboril sa v Gilgále, na východných hraniciach Jericha.“ Joz 4:19

Nastal deň zúčtovania pre Jericho. Obyvatelia mesta boli veľmi skazení a zaslúžili si odsúdenie. Dejiny vravia, že Kanaánci zneužívali svoje deti ako prostitútky pre falošných bohov a dokonca ich aj obetovali na pohanských oltároch. Nevyhýbali sa žiadnemu druhu modloslužby, zvrátenosti a hriechu.

Toto zlo sa dialo dlhé roky a Boh ho trpezlivo znášal, od čias Abraháma po Mojžiša – počas štyristo rokov. Ľudia z Jericha mali množstvo času na pokánie, veď vedeli, že sa blížia Izraeliti. Keď sa špehovia stretli s Rachab, povedala im: „lebo sme počuli, ako Hospodin vysušil vody Červeného mora pred vami, keď ste vychádzali z Egypta, i čo ste urobili dvom amorejským kráľom za Jordánom, Síchónovi a Ógovi, na ktorých ste vykonali kliatbu. Keď sme to počuli, zmalomyseľnelo nám srdce a nikto nemal odvahu pred vami;“ (Joz 2:10-11)

Títo ľudia vedeli o zázrakoch, ktoré Boh vykonal pre Izrael, a predsa ich srdce zostalo zatvrdené. Potom prišli Izraeliti, deň po dni pochodovali okolo ich mesta. Kanaánci mohli ľahko povedať: „Prišiel deň súdu! Kajajme sa! Vstúpte do nášho mesta – chceme slúžiť vášmu Bohu!“ Namiesto toho sa Izraelitom asi posmievali. Možno na nich hádzali odpadky. Ale potom prišiel posledný deň, Izraeliti zatrúbili na trúby, vykríkli a múry Jericha spadli.

Ako izraelský ľud môžeš prekonať neprekonateľné. Len urob, čo ti Boh hovorí, a dôveruj Mu. Nejestvuje nemoc, ktorú by nemohol uzdraviť. Neexistuje potreba, ktorú by nemohol naplniť. Nie je problém, ktorý by nedokázal vyriešiť. A nejestvuje človek, ktorého by nemohol zachrániť. Len Mu dôveruj.

https://www.harvest.org

Zamoč si nohy - 23. október

„Teraz prikáž kňazom, ktorí nesú truhlu zmluvy: Keď vojdete na okraj jordánskych vôd, zastavte sa v Jordáne.“ Joz 3:8

Medzi novou generáciou Izraelitov a zasľúbenou zemou ležala obrovská bariéra – rieka Jordán. Určite nebola taká veľká ako Červené more, ale bola stále príliš veľká – dosť na to, aby sa tam nedostali. Preto Pán urobil mimoriadne znamenie len pre nich: rozdelil vody.

Zaujalo ma, že Boh prikázal kňazom, aby vošli do rieky, kým ešte tiekla. Vody zastali až potom, čo si namočili nohy.

Niekedy Boh povie: „Urob tento malý krok viery. Musíš si najprv namočiť nohy.“ Nestane sa to priamo pred tebou; musíš chcieť podstúpiť riziko.

To, čo Boh chce urobiť v našich životoch, často vyzerá v mnohých ohľadoch úplne opačne, ako sme očakávali. Ale Boh nám v Izaiášovi hovorí: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky… tak moje cesty prevyšujú vaše cesty a moje myšlienky vaše myšlienky.“ (Iz 55:8-9) Boh zámerne mení svoje metódy, aby sme Ho sústavne očakávali.

Ak chceš uspieť v manželstve, v službe, v zamestnaní a v čomkoľvek, čo robíš, Boh hovorí, že by si mal robiť toto: „hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ (Mt 6:33)

Poznám ľudí, ktorí sa celý život hnali za úspechom, a nikdy ho nedosiahli. Stále hľadajú finty, ktoré by im dopomohli na vrchol. Potom poznám takých, ktorí jednoducho nasledujú Pána, žijú čestne, zbožne a bezúhonne a ťažko pracujú, a Boh ich mnohými spôsobmi požehnáva. Hľadaj najprv Boha a On ti dá všetko, čo potrebuješ.

https://www.harvest.org

Čo láme Božie srdce - 21. október

„Keď sa už priblížil a uzrel mesto, zaplakal nad ním a povedal: „Kiežby si aj ty, aspoň v tento deň, spoznalo, čo ti prináša pokoj!  Teraz je to však skryté pred tvojimi očami.“ (Lk 19:41 – 42)

Ako Ježiš vstupoval do Jeruzalema, davy oslavovali. Smiali sa. Veselili sa. Mali sa skvele. A čo robil Ježiš? Uvidel mesto a zaplakal nad ním. Bol tu dav, ktorý šalel, a Ježiš plakal. Dav sa radoval, a Kristus smútil.

Prečo Ježiš plakal, keď uvidel Jeruzalem? Keďže bol vševedúci Boh, Ježiš vedel, že títo nestáli ľudia, ktorí volali: „Hosana!“ budú čoskoro kričať: „Ukrižuj Ho!“ Vedel, že jeden z jeho starostlivo vybraných učeníkov – Judáš, Ho zradí. Vedel, že ďalší učeník, Peter, ho zaprie. Vedel, že veľkňaz Kaifáš, bude spolupracovať s rímskym miestodržiteľom Pilátom, aby Ho usmrtil. A poznal budúcnosť Jeruzalema. Videl 40 rokov dopredu, ako bude v rukách cisára Tita a jeho rímskych légií spustošený.

Ježiš plakal takisto preto, lebo jeho služba sa blížila ku koncu. Čas bol krátky. Uzdravil jeho chorých. Vzkriesil jeho mŕtvych. Vyčistil ich malomocenstvo. Nakŕmil jeho chudobných. Odpustil im ich hriechy. Napriek tomu ho poväčšine odmietli. J 1:1 vraví: „Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali.“ A preto plakal. Toto zlomilo jeho srdce a stále láme.

Nevera a odmietnutie láme Božie srdce, pretože pozná ich dôsledky. Ak sú však dvere ľudského srdca zatvorené, odmieta vstúpiť násilne. Bude iba klopať, aby ten prístup získal. Dal nám možnosť slobodnej voľby. Keď si však vyberieme zlú vec vie, bude to mať následky – v tomto a budúcom živote. A Jeho srdce je zlomené.

https://www.harvest.org