Zachraňujúca viera - 9. august

„Odpovedali mu: Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom!“ (Sk 16:31)

Asi si vieš spomenúť aspoň na jednu, možno na viac situácií, keď k tebe prišiel niekto s veľmi odhodlaným výrazom v tvári a Bibliou v ruke. Potom sa ťa opýtal: „Si zachránený?“

Neviem, ako ty, ale predtým než som sa ja stal kresťanom, vysmial by som sa z toho, keby som niekoho počul hovoriť niečo také. Myslel som si, že je to výraz pre tých, čo naháňajú senzácie. „Napokon,“ pomyslel by som si, „nie som v horiacom dome. Netopím sa v mori. Čo tým myslia?“

Výraz „zachránený“ je naozaj veľmi výstižný opis toho, čo sa udeje s človekom, ktorý uverí v Ježiša Krista. My sme skutočne stratení. Naša situácia je v skutočnosti ešte horšia, ako keby sme boli v dome, ktorý horí, alebo stratení v mori. Boli sme oddelení od Boha, speli sme k istému odsúdeniu na mieste zvanom peklo.

Je možné mať vieru diabla. Môžeš mať veľmi pevnú vieru, že určité veci sú pravda. Môžeš mať zbožnú úctu a rešpekt pred Bohom, a predsa nikdy nemať vieru – v biblickom slova zmysle –, vieru, ktorá zachraňuje. List Jakuba 2:19 hovorí: „Ty veríš, že Boh je jeden. Dobre robíš. Aj démoni veria, ale sa desia.“ Taká je viera diabla.

Nestačí len rozumom uznať, že určité veci sú pravda; musíš sa tak aj správať. Sk 16:31 hovoria: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený...“ Iba ty môžeš prijať do svojho života Krista. Iba ty môžeš volať na Pána a dostať odpustenie, a On ti odpustí hneď teraz. On ťa zmení – ak k Nemu prídeš.

https://www.harvest.org

Príhodný čas - 7. august

„Ale keď Pavel hovoril o spravodlivosti, o zdržanlivosti a o budúcom súde, naľakal sa Felix a odpovedal: Nateraz môžeš odísť; v príhodnom čase si ťa predvolám.“ (Sk 24:25)

Podľa povesti išli traja diablovi učni na zem, aby dokončili svoje učenie. Rozprávali sa so satanom, kráľom všetkých diablov, o plánoch, ako pokúšať a zničiť ľudstvo.

Prvý povedal: „Poviem im, že žiaden Boh neexistuje.“

Diabol povedal: „Nie, to nebude fungovať. Ľudia vedia, že Boh jestvuje.“

Druhý povedal: „Poviem im, že peklo neexistuje.“

„Nie,“ povedal diabol, „väčšina ľudí hlboko v srdci vie, že peklo jestvuje a príde súd.“

Tretí povedal: „Poviem im, že sa nemusia ponáhľať.“

„Choď,“ povedal satan, „a zničíš ich tisíce.“

Takto funguje odkladanie na neskôr. Nepovie: „Neurobím to.“ To je príliš definitívne. Namiesto toho povie: „Vrátim sa k tomu neskôr.“

V 24. kapitole Skutkov nachádzame príbeh majstra v otáľaní – rímskeho vladára menom Felix. Mal možnosť počúvať jedného z najväčších kazateľov, akí kedy žili, apoštola Pavla. Ale Felix neveril posolstvu, ktoré Pavol kázal.

Takmer sa zdá, že pre Felixa to bude moment rozhodnutia, keď všetko do seba zapadne. Bol usvedčený Duchom. Poznal, že potrebuje Boha. Pravdepodobne aj rozumom uznával pravdu evanjelia. Ale povedal Pavlovi: „Nateraz môžeš odísť; v príhodnom čase si ťa predvolám.“ (Sk 24:25)

Opakovanie otupuje potenciál pravdy. Čím viac niečo počúvame, tým sme voči tomu odolnejší. A keď sa takto ľudia správajú k evanjeliu, zatvrdnú práve voči tej pravde, ktorá ich mohla obmäkčiť. Nakoniec budú odsúdení presne tým posolstvom, ktoré ich mohlo oslobodiť.

https://www.harvest.org

Určite nezostaneš rozrobený - 5. august

„A som presvedčený, že Ten, ktorý počal vo vás dobré dielo, aj ho dokoná až do dňa Krista Ježiša.“   (F 1:6)

Je veľa dôvodov, prečo som rád, že nie som Boh. Jedným z nich je, že patrím k tým, čo sa do vecí pustia, a potom na ne zabudnú. Mám na polovicu dokončené veci ako modely, ktoré som začal stavať pred tromi rokmi a sľubujem, že ich raz dokončím. Celé ich postavím, už treba len namaľovať pár vecí. Poviem: „Musím si ísť kúpiť tú farbu... niekedy.“ A nikdy sa k tomu nedostanem.

Alebo si môžem upratovať stôl a mať to už takmer hotové. Potom si pomyslím: „Urobím to trochu neskôr. Teraz chcem robiť niečo iné.“

Nie ste radi, že Boh nie je taký? Predstavte si, ako na nás pracuje a potom Ho to naraz prestane baviť. Mám toho dosť. Chcem sa presunúť ďalej na nový život. Nedokončím ho. A ty zostávaš rozbabraný.

Boh je s nami a vie o všetkom, čo sme pre Neho niekedy spravili. Občas, keď niekde verne potichu pracujeme pre Pána, neznejú nám od ľudí žiadne fanfáry. Neuvedomujú si, aká je to pre nás obeť. Nevidia, že neskoro v noci vstávame a modlíme sa za ľudí, ani že sme tam vonku a verne rozsievame. Ľudia si to nevšímajú, ale Ježiš Kristus to vidí. A ak to robíme pre Neho, nie je to vlastne všetko, na čom naozaj záleží?

On dokončí dielo, ktoré začal v našich životoch, a On má tiež pre nás budúcnosť. To neznamená len, že sa jedného dňa dostaneme do neba, ale aj to, že dokončí prácu na tom, aby sme boli viac a viac ako Ježiš.

https://www.harvest.org

Nádej do budúcnosti - 2. august

„Ježiš však hneď prehovoril k nim: Vzmužte sa, ja som, nebojte sa!“ (Mt 14:27)

Obávaš sa práve neistej budúcnosti? Si prestrašený, a cítiš sa, akoby si zlyhal? Ježiš vie, kde si presne v tejto chvíli. On vie, čo prežívaš.

Hneď potom čo Ježiš nasýtil 5 000 ľudí niekoľkými chlebami a rybami, povedal učeníkom, aby nasadli do lode a išli na druhú stranu. Oni Ho teda poslúchli. Ježiš medzitým vyšiel na vrch modliť sa.

Potom, počas plavby cez Galilejské more, prišla silná búrka. Bola horšia než väčšina búrok, ktoré učeníci dovtedy zažili. Stále viac silnela. Vlny ich presahovali a oni sa začali báť o život.

Biblia hovorí, že keď bola loď dosť ďaleko od brehu zmietaná vlnami, prišiel k nim počas štvrtej nočnej stráže Ježiš. Kráčal po vode. Keď Ho však učeníci zbadali, boli zdesení. Mysleli si, že je to duch. Takže Ježiš im hneď povedal: „Vzmužte sa, ja som, nebojte sa!“ (Mt 14:27)

Dôvod, prečo sa nemuseli báť, je jednoduchý: Ježiš im pomôže obstáť v búrke. Možno sa práve teraz cítiš prestrašený. Možno si myslíš: „Neviem, čo so mnou bude.“ Ježiš je na palube života, ktorý Ho prijal. Ak si Ho požiadal, aby bol tvojím Spasiteľom a Pánom, je tu s tebou.

To znamená, že Boh dokončí dielo, ktoré začal v tvojom živote – aj keď by si zlyhal, aj keď by si urobil chybu. Boh má budúcnosť pre každého z nás. Takže buď odvážny. On je s tebou a má pre teba svetlejší zajtrajšok.

https://www.harvest.org

Zatvor oči rozumu, spoľahni sa na Pána a drž sa Ho - 25. august

„V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im:  Pokoj vám!  Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána." J 20:19-20

Odkiaľ pochádza kresťanský pokoj, keď je nerušený uprostred ťažkostí? Pochádza z viery v Krista. Pretože keď celým srdcom verím Pánovi, vtedy môže moje srdce povedať: „Môj Pán Kristus prekonal moje utrpenie, hriech, smrť a všetko zlo svojím vzkriesením a chce byť so mnou, aby mi nič nechýbalo ani na tele, ani na duši, aby som mal dostatok všetkého a aby ma nezastihlo žiadne nešťastie.“ – Ak tomu verím, je nemožné, aby som si zúfal a bol nesmelý bez ohľadu na to, ako veľmi ma hriech ťaží. Pretože viera je vždy prítomná a hovorí: „Ak ťa tvoje hriechy ťažia; ak ťa desí smrť, odvráť svoj zrak na Ježiša, ktorý pre teba zomrel a vstal a prekonal všetko nešťastie: Čo ti škodí? Čoho sa chceš obávať? Podobne, ak na teba útočí nejaké iné nešťastie, napr. choroba alebo chudoba, odvráť od nich svoj zrak a zatvor oči rozumu, spoľahni sa na Pána a drž sa Ho. Potom budeš posilnený a potešený. Žiadne zlo, s ktorým sa stretneš, nie je také veľké, aby ťa zranilo a vrhlo do zúfalstva, ak sa pozeráš na Krista a veríš mu. To je dôvod, prečo je nemožné, aby toto ovocie chýbalo: Kde je viera, tento pokoj ju bude nasledovať. Z pokoja plynie ďalšie ovocie, ako sa píše v evanjeliu, kde Kristus prišiel k učeníkom a povedal: „Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok.“ Potom boli šťastní, že videli Pána. Naozaj museli byť potešení, pretože najväčšia radosť, akú môže srdce zažiť, je uvidieť Krista. V minulosti nás učili, aby sme sa pozerali na svoje ruky. To znamená, že nás učili, aby sme sa spoliehali na svoje skutky. Výsledkom toho nebola žiadna radosť. Keď však vidíme Krista, sme potešení. A to sa deje vierou, pretože toto je to, čo sv. Pavol hovorí v Liste Rímskym 5:1-2: „A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej.“ Takže máme ovocie, na základe ktorého nás rozpoznajú ako pravých kresťanov. Pretože tí, ktorí nemajú pokoj tam, kde svet nepozná nič iné ako nepokoj; tí, ktorí nie sú potešení tam, kde svet nemá nič iné len smútok a žiaľ – tí ešte stále nie sú kresťanmi a ešte neveria. O tom spievame v chválospeve, ktorý je zameraný na vzkriesenie, ale nikto mu nerozumie. Avšak človek, ktorý chválospev napísal, mal správne pochopenie Veľkej noci. Pretože to nenecháva na Pánovom vzkriesení, keď vraví: „Kristus je vzkriesený z temného väzenia hrobu,“ ako by to stačilo. Takisto Jeho vzkriesenie aplikuje na nás, keď dodáva: „Jasáme s radosťou.“ Ako v ňom ale môžeme jasať, keď z toho nič nemáme a neprivlastníme si to? Preto, ak v ňom mám jasať, musí to byť moje, takže to môžem považovať za svoje vlastníctvo, aby som z toho mal úžitok. A nakoniec uzatvára chválospev slovami: „Kristus ukončí všetok smútok,“ takže iba Kristova útecha nám môže dať radosť v každom nešťastí. On sám chce byť tou útechou, aby sme sa ho v každom nešťastí držali. Pretože On prekonal všetko nešťastie, aby sme z toho mali úžitok. A svojím vzkriesením potešuje všetky vystrašené mysle a zarmútené srdcia. Toto je to, čo sa v danom evanjeliu týka viery a jej ovocia.

St. Louis ed., 11:728-729.

Zmenený zvnútra - 18. august

„V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im:  Pokoj vám!“ J 20:19

Ovocie viery je pokoj – nielen pokoj, v ktorom žije človek navonok, ale aj ten pokoj, ktorý spomína Pavol v Liste Filipanom, keď hovorí v 4:7, že pokoj Boží prevyšuje každý rozum. A kdekoľvek sa vyskytuje tento pokoj nemal by byť a ani nemôže byť posudzovaný rozumom. Chceme to vidieť v evanjeliu. Po prvé,  učeníci sedia zamknutí a náramne sa boja Židov. Možno neodídu a nezabijú ich. Navonok sú v pokoji a nikto im neubližuje, ale vo vnútri je ich srdce nervózne a nemá ani pokoj ani pohodu. Pán vstupuje do ich strachu a úzkosti, upokojuje srdce a potešuje ich, aby sa viac nebáli –nezbavuje ich strachu tým, že odstráni nebezpečenstvo, ale upokojuje srdce, aby sa nebezpečenstva nebálo. Pretože Kristus neodstraňuje alebo nemení hnev Židov. Hnevajú sa a vyčíňajú ako vždy. Navonok ostáva všetko ako bolo. Avšak zmena nastala v srdciach učeníkov. Dostávajú takú odvahu a potešenie, že hovoria: „Videli sme Pána.“ Takýmto spôsobom Boh upokojil ich srdce, aby boli pevne veriaci a odvážni. Kvôli tomu sa už viac neobávajú náruživých Židov. Toto je pravý pokoj, ktorý skutočne upokojuje srdce a tíši ho – nie len v čase,  keď nás nepostretlo žiadne nešťastie, ale uprostred nešťastia, keď pred svojimi očami nemáme nič iné, len konflikt. A toto je rozdiel medzi svetským a duchovným pokojom. Svetský pokoj nastáva vtedy, keď je očividné zlo, ktoré spôsobuje konflikt, odstránené. Napr. keď nepriatelia obliehajú mesto, vzniká konflikt. Akonáhle však nepriatelia odídu, nastáva znova pokoj. To isté sa deje pri chudobe a chorobe. Kým ťa ťažia, nemáš pokoj; akonáhle však pominú a ty už nie si nešťastný, zrazu si vychutnávaš vonkajší pokoj a ticho. Ale tí, ktorí podstupujú vonkajšie zmeny, nie sú zmenení vo vnútri. Ostávajú zúfalí bez ohľadu na to, či zjavné nešťastie prítomné je alebo nie je – jediný rozdiel je, že ak prežívajú nešťastie, cítia svoje zúfalstvo a sú vystrašení. Ale kresťanský či duchovný pokoj mení okolité veci. Navonok nešťastie pretrváva – napr. nepriatelia, choroba, chudoba, hriech, diabol a smrť ostávajú prítomné, nezastavia sa a pokračujú v obliehaní – vo vnútri je však pokoj, sila a utešené srdce, takže srdce sa neobáva žiadneho nešťastia, preto sa stáva dokonca odvážnejšie a radostnejšie keď je nešťastie prítomné než keď absentuje. Preto je kresťanský pokoj taký druh pokoja, ktorý prevyšuje rozum a všetky zmysly. Pretože rozum nedokáže pochopiť iný pokoj ako je svetský a vonkajší pokoj. Nedokáže totiž pochopiť alebo poddať sa pokoju, ktorý existuje aj počas prítomnosti zla, ignoruje fakt ako človeka upokojiť a utešiť v čase nešťastia. Preto si rozum myslí, že zlo a pokoj nemôžu vzájomne existovať. Keď však prichádza Duch, zanecháva zjavné ťažkosti na svojom mieste, ale posilňuje človeka a mení bojazlivé srdce na nebojácne, mení nervozitu na odvahu, premieňa nepokojné svedomie na pokojné a tiché. Taký človek je smelý, odvážny a radostný zatiaľčo zvyšok sveta je vydesený.

St. Louis ed., 11:726-728.