Zamyslenia 2020

Zamyslenia 2020 (184)

streda, 18 marec 2020 02:00

Hľadáš lásku? - 18. marec

Napísal(a)

„Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1K 13:13)

Popredná agentúra pre prieskum verejnej mienky urobila rozsiahly výskum, v ktorom zadala nasledovnú kľúčovú otázku: Čo v živote hľadáte najviac? Ľudia rôznych vekových kategórií a povolaní dostali dotazníky, a keď analytici vyhodnotili odpovede, boli prekvapení. Väčšina si myslela, že dostanú odpovede zamerané na materialistické ciele. Avšak na vrchole rebríčka bola láska. Ľudia chceli milovať a byť milovaní.

Vyvoláva to nasledovnú otázku: Čo je láska? Skutočne rozumieme tomu, čo láska znamená? Ak budeš hľadať podnety v našej kultúre, budeš sklamaný a veľmi zmätený. To, čo potrebujeme, je skutočná láska, nie pseudo láska súčasnej kultúry.

Mysím si, že robíme veľkú chybu, ak si myslíme, že manželstvo vyrieši všetky naše problémy, alebo že muž či žena nás nejako zachránia zo všetkých našich problémov.

Možno sa zamýšľaš nad tým, či toho človeka, ktorého si budeš chcieť vziať a stráviť s ním zvyšok svojho života, vôbec niekedy nájdeš. Hádaj čo? Nezadaní ľudia nie sú jediní, ktorí sú osamelí. Rovnako existujú aj osamelí zosobášení ľudia. Možno sa ocitli v manželstve bez lásky. Alebo možno žijú s partnerom bez záväzku. Možno jeden z dvojice je veriaci a druhý nie, takže v skutočnosti idú v živote dvoma odlišnými smermi. Osamelosť môžeš zažívať či si slobodný, alebo v manželstve.

Jednoduchá pravda je, že potrebuješ byť spokojný tam, kde si, bez ohľadu na tvoj rodinný stav. Ak si slobodný, potrebuješ byť spokojný ako slobodný človek. A ak si v manželstve, potrebuješ byť spokojný ako človek v manželstve. Pochop, že žiaden človek nikdy nenaplní potreby hlboko v tvojom vnútri. Všetko je to o Bohu. On je ten, ktorého v prvom rade potrebujeme.

https://www.harvest.org

pondelok, 16 marec 2020 02:00

Základ evanjelizovania - 16. marec

Napísal(a)

„Žite múdro pred tými, ktorí sú mimo, a vykupujte čas. Vaša reč nech je vždy milá, duchaplná, aby ste vedeli, ako máte každému odpovedať.“ (Kol 4:5-6)

Ježiš − vzor evanjelistu, používal niečo, čo mnohým kresťanom v dnešnej dobe vážne chýba, a to je takt. Taktnosť je definovaná ako diplomacia, citlivosť. Jedna z jej definícií hovorí, že je to zručnosť a milosť v zaobchádzaní s druhými. Isaac Newton definoval taktnosť ako „umenie povedať niečo dôležité bez toho, aby sme si vytvorili nepriateľa.“

Existuje vrodený útok na základné posolstvo evanjelia, no my to nemusíme zhoršovať našou necitlivosťou k ľuďom. Deje sa to však až príliš často. Už som to videl. Ty pravdepodobne tiež. Kresťan pristúpi k neveriacemu a začne rozhovor niečím podobným ako: „Čau pohan. Vedel si, že ideš do pekla?“ Toto nie je spôsob, akým buduješ most.

Keď Ježiš pristúpil k žene pri studni v Samárii, dal jej otázku. Vytiahol ju z každodennej rutiny. Zapojil ju. Evanjelizácia je dialóg, nie monológ. A najlepší spôsob ako človeka zapojiť do konverzácie, je počúvať. Keď začíname rozhovor, jeho zámerom je vybudovať most. To je to, čo chceme robiť. Pýtať sa ľudí na nich samých. Každý rád rozpráva o sebe. A ako rozprávajú o sebe, venuj sa im. Pýtaj sa ich. Nemusíš ich prerušovať. Nemusíš im odporovať. Nemusíš ich uraziť. Len počúvaj.

Samozrejme, aj tvoj názor a protinázor má svoje miesto. Niet pochýb, že potrebujeme brániť svoje presvedčenie. No ešte nikdy sa nikto do Božieho kráľovstva nedostal hádkou. Videl som kresťanov vyhrať hádku, no stratiť dušu človeka. Ja by som však radšej videl zachránenú dušu, počúval a venoval sa ľuďom tým, že budem dávať a prijímať. Keď to takto budeš robiť, z rozhovoru ti bude jasné, ako odpovedať posolstvom evanjelia. Trpezlivo počúvaj. A potom vhodne odpovedaj.

https://www.harvest.org

piatok, 13 marec 2020 02:00

Ten, kto im ukázal cestu - 13. marec

Napísal(a)

„Ale ako budú vzývať Toho, v koho neuverili?  A ako uveria v Toho, koho nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?“ (R 10:14)

V Skutkoch apoštolov nachádzame príbeh o cudzom hodnostárovi z Etiópie. Ako kráľovský pokladník to bol vplyvný muž, ktorý by cestoval so sprievodom. Išiel do Jeruzalema, pretože hľadal Boha, no namiesto toho našiel mŕtve náboženstvo bez života. Avšak počas toho ako tam bol, obdržal zvitok Izaiáša. Po tom, čo sa to stalo, cestoval cez púšť, pričom si nahlas čítal utrpenie Mesiáša. V tom Boh viedol Filipa, aby za ním šiel a povedal mu evanjelium.

Filip videl, ako cestoval púšťou a čítal zo zvitku Izaiáša. Filip k nemu teda podišiel a povedal: „Či aj rozumieš tomu, čo čítaš?“ (v. 30) „Odpovedal mu: Akože by som rozumel, ak mi len niekto nevysvetlí? Filip vyliezol na voz, vzal do ruky zvitok, vysvetlil eunuchovi, čo to znamená a nasmeroval ho na Ježiša. A len čo sa skončil deň, muž sa stal veriaci a odišiel s radosťou v srdci a poskokom v kroku. Do dnešného dňa ľudia hľadajú to isté: niekoho, kto by im ukázal cestu.

Je jedna vec, ktorú majú kresťania a nekresťania spoločnú: keď ide o evanjelium, sú nervózni. Kresťania sú upätí, pretože majú evanjelizovať, a nekresťania pretože ich niekto bude evanjelizovať. Myslím si však, že niektorí z nás sa vzdávajú príliš ľahko. Ak sa niekoho opýtame, či im už niekto niekedy povedal o Ježišovi, alebo ak pozveme niekoho do cirkvi, a on pozvanie nepríjme, vzdávame sa príliš ľahko. Namiesto toho sa skús opýtať: „V poriadku, ale prečo je tvoja odpoveď takáto? Mal si s cirkvou zlú skúsenosť?“

Boh vybral na zasahovanie ľudí evanjeliom primárne ľudí. Preto sa ich snaž zapojiť, a čo je najdôležitejšie, neprestávaj sa za nich modliť. Skús to a zistíš, aká je to radosť rozprávať iným o Ježišovi.

https://www.harvest.org

streda, 11 marec 2020 02:00

Zápal pre stratených - 11. marec

Napísal(a)

„… že mám veľký žiaľ a neprestajnú bolesť v srdci. Lebo želal by som si, aby som radšej ja bol zavrhnutý od Krista miesto svojich bratov, svojich pokrvných podľa tela,“ (R 9:2-3)

Apoštol Pavol mal niečo základné pre účinnú evanjelizáciu: Bohom dané bremeno za tých, ktorí nepoznali Ježiša Krista. V jeho prípade to bolo bremeno za svojich vlastných ľudí, Židov. Záležalo mu na nich. Vo vnútri ho to spaľovalo.

Generál William Booth, zakladateľ Armády spásy, raz povedal, že ak by bola jeho túžba uskutočniteľná, chcel by, aby ľudí, ktorých vedie v evanjelizácii, na 24 hodín zavesili nad peklo. Takýmto spôsobom by mohli uvidieť realitu, ktorá čaká tých, ktorí nepoznajú Ježiša Krista.

Pre Pavla, ktorý rozprával o svojej láske a spaľujúcom zápale za neveriacich by to nebolo potrebné. Myslím si, že je to tam v Písme pre nás, aby sme neboli príliš zameraní na svoje vlastné problémy a duchovný rast, a tak zabúdali na ľudí, ktorí potrebujú spoznať Krista.

Myslím si, že Pavol v 9. kapitole Listu Rímskym robí úžasné vyhlásenie, keď hovorí: „Ak by to bolo možné, vzdal by som sa nádeje večného života, aby ostatní, ktorí túto nádej nepoznajú, mohli prísť k viere.“ Je to vcelku dramatický výrok.

Ako veriaci máme ty a ja zodpovednosť pred tými, ktorí sú mimo cirkvi − pred neveriacimi. Ak Božia láska v našich životoch skutočne funguje, mala by nás motivovať k tomu, aby sme pre Boha niečo urobili.

Ak sa modlíš, aby ti Boh dal toto bremeno, potom buď opatrný. Výsledky by mohli byť zlomové. Jednoducho môžeš byť prekvapený, ako rýchlo ti odpovie.

https://www.harvest.org

pondelok, 09 marec 2020 02:00

Šírenie evanjelia vo svete - 9. marec

Napísal(a)

„Ale On im riekol: Poďme inde, do okolitých mestečiek, aby som aj tam kázal; veď na to som prišiel.“ (Mk 1:38)

Ježiš išiel a stretol sa so ženou pri studni v Samárii, pretože sa stretla s Bohom. V Ježišovej obchádzke cez nepriateľské územie vidíme pre súčasné ohlasovanie evanjelia dve dôležité veci.

Prvou je, že musíme ísť tam, kde sú ľudia. Ježiš nepovedal, že celý svet má prísť do cirkvi. Povedal, že cirkev má ísť do celého sveta. Tak nám to podáva Evanjelium podľa Marka: „… Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Mk 16:15)

Keď sa organizácia Harvest Ministries pred niekoľkými rokmi snažila osloviť ľudí evanjeliom v Disneylande, opýtali sa ma: „Prečo robíte evanjelizáciu na mieste, ako je Disneyland? Prečo by ste prišli a usporiadali akciu tu?“

Odpovedal som: „Pretože Ježiš povedal: Choďte do celého sveta a Disneyland z neho nevynechal. V Disneylande sú ľudia.  A my sa snažíme osloviť evanjeliom ľudí.“ Nádhernou vecou je, že cez tú evanjelizáciu prišlo do Nebeského kráľovstva mnoho ľudí. Potrebujeme ísť tam, kde sú ľudia.

Druhou vecou je, že na ľuďoch, s ktorými sa rozprávame, nám musí záležať. Ježiš potreboval ísť do Samárie, pretože mu na žene Samaritánke záležalo (pozri J 4:4). Keď bol apoštol Pavol v Aténach, videl mesto, ktoré bolo oddané modloslužbe, čo rozhorlilo jeho ducha (pozri Sk 17:16-17). Keď videl, že mnohí sa obracajú na falošných bohov, cítil spravodlivé rozhorčenie.

Rovnako musí každé účinné hlásanie evanjelia vždy začať bremenom, ktoré Boh položí na srdce človeka. Musí nám na ľuďoch záležať. Ježišovi záležalo. Záleží aj tebe? Chceš zasiahnuť evanjeliom ľudí, ktorí zomierajú?

https://www.harvest.org

piatok, 06 marec 2020 02:00

Účel svedectva - 6. marec

Napísal(a)

„Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni.“ (R 5:8)

Keď hovoríš ďalším ľuďom o tom, čo pre teba Boh urobil, šíriš svoje svedectvo. Svedectvo je tvoj príbeh o tom, ako si prišiel k viere. Každý kresťan ho má.

Niektorí kresťania majú dramatické svedectvá, v ktorých hovoria o tom, ako boli zachránení z drogovej závislosti, zločinu alebo odporných skutkov. Ostaní kresťania nemajú svedectvá, ktoré sú natoľko dramatické − no sú rovnako dôležité.

Rád počúvam, ako ľudia spoznali Krista, ale nepáči sa mi, keď zachádzajú do brutálnych detailov svojej minulosti. Potom sú tu svedectvá, v ktorých ľudia hovoria, čo všetko kvôli Ježišovi obetovali. Hovoria niečo v tomto zmysle: „Kvôli Ježišovi som sa vzdal toho a tamtoho. Kvôli Ježišovi som priniesol značné obete. Všetko som to urobil kvôli Nemu!“

Tvoje svedectvo nie je o tom, čoho si sa kvôli Ježišovi vzdal. Je o tom, čoho sa On vzdal kvôli tebe. Nehovor ľuďom o tom, čo si pre Krista urobil ty. Hovor im o tom, čo Ježiš urobil pre teba. Ježiš je ten, ktorý odviedol prácu. Ježiš je ten, ktorého vyznávame.

Dobré a silné svedectvo vyzdvihne to, čo dosiahol Ježiš. Podstatou veci je, že všetci sme boli hriešnici beznádejne oddelení od Boha, plavili sme sa na spoločnej lodi do pekla a to isté evanjelium sa k nám dostalo a zmenilo nás. To je svedectvo, ktoré máme všetci.

https://www.harvest.org

streda, 04 marec 2020 02:00

Skutočné obrátenie - 4. marec

Napísal(a)

„Lebo horšie ako prvé sú posledné veci tých, čo poznali Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, a ušli poškvrnám sveta, ale znovu sa pletú s nimi, a sú premožení.“ (2Pt 2:20)

Niekedy počujeme o tom, ako dobre známi ľudia odovzdali svoj život Ježišovi Kristovi. Často sa to deje v čase, keď sa blížia voľby. Keď sa obracajú na kresťanov, hovoria o svojej veľkej viere v Boha. Po voľbách o tom sotva kedy počujeme znova.

Potom sú tu ľudia, ktorí hovoria, že sú veriaci, ale o mesiac či dva neskôr sa vracajú k svojmu starému spôsobu života. Tvrdia: „Skúsil som kresťanstvo, ale nefungovalo.“ V skutočnosti však títo ľudia nikdy Krista nenašli.

Ďalší sa na Boha obrátia, keď ich postihnú ťažké časy. Po chvíli ich uvidíš, ako sa vrátili k starému spôsobu života, a začneš sa zamýšľať nad tým, čo sa stalo. Povedal by som, že mnoho z týchto ľudí nebolo nikdy obrátených. Obrátenie predstierali, ale Ježiš Kristus sa nikdy nestal súčasťou ich životov. Mnohokrát dopadnú horšie ako predtým.

Keď Ježiš Kristus skutočne vstúpi do našich životov, začne sa venovať nášmu obydliu. A nerobí len základné upratovanie, ale dôkladné. To spôsobuje skutočnú zmenu. Ak je však dom len pozametaný, to znamená, že niekto urobil len morálne zmeny, on alebo ona je pre nepriateľa stále zraniteľný. Preto musíme rozpoznať márnosť jednoduchého obrátenia listu alebo vykonania niekoľkých nových rozhodnutí. Musíme si uvedomiť, že problém je hlbší než naše morálne hriechy. Musíme sa dostať k podstate veci a nechať Ježiša Krista prevziať náš príbytok a zmeniť nás zvnútra navonok.

https://www.harvest.org

pondelok, 02 marec 2020 02:00

Posadnutosť, ktorá ničí - 2. marec

Napísal(a)

„Mŕtvite teda zemské údy: smilstvo, nečistotu, vášeň, zlú žiadosť a lakomstvo, ktoré je modloslužba.“ (Kol 3:5)

Možno jedno z najnepochopenejších desiatich prikázaní je nasledovné: „Nepožiadaš dom svojho blížneho!  Nepožiadaš ženu svojho blížneho ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu.“ (2M 20:17)

Baženie nie je jednoducho túženie po niečom, čo nemáme. Ak vidíš niečo, čo obdivuješ, nie je to nevyhnutne baženie. Môže to byť jednoducho obdiv.

Rozdiel medzi obdivom a bažením je v tom, že pri bažení ťa túžba po niečom pohltí. Mnohokrát je to niečo, čo nikdy nebudeš mať. Všimni si, že toto prikázanie hovorí o manželke blížneho. Nie je to len túžba po manželke; je to túžba po manželke tvojho blížneho.

Z pôvodného jazyka sa slovo bažiť tiež prekladá ako „túžiť po niečom“, niečo ako keď vlk zacíti krv a prenasleduje svoju korisť. Vlk sa neuspokojí, pokiaľ svoju korisť nedostane. Toto je baženie. Niečo ťa posadne. Musíš to mať.

Ako baženie funguje? Ako prvé sa na vec pozerajú oči, potom ju myseľ obdivuje a pridáva sa vôľa a napokon telo vykoná pohyb, aby vec ovládlo.

Niekto, kto nemá veľa peňazí, môže mať väčší problém s bažením ako človek, ktorý peniaze má. Myslia len na to. Hľadajú práve ten uhol, to rýchle riešenie, ktoré z nich urobí vo vlastných očiach úspešných ľudí.

Sú ľudia, ktorí bažia celý život. Sú posadnutí určitými vecami a prinesú akékoľvek obete, len aby dostali, čo chcú. Môže to byť človek. Môže to byť vec. Môže to byť pozícia. Čokoľvek to bude stáť, sú odhodlaní dostať to. A to môže zničiť ich životy.

https://www.harvest.org

„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril.“ J 17:1

Keď evanjelista hovorí tieto slová, predovšetkým takto vyzdvihuje a oslavuje modlitbu, s ktorou sú spojené aj vonkajšie gestá. Toto slúži na umlčanie bláznivých svätých, ktorí vyhlasujú, že také vonkajšie prejavy nemajú význam. Lebo tu vidíš, že Kristus sa modlí nielen ústami tak, že učeníci počujú slová. Ale zaujal aj postoj a gesto, ktoré sa zvykne robiť pri modlitbe: Niektorí si kľaknú, iní padnú na tvár, ďalší stoja a pozerajú do neba. Všetky tieto tri spôsoby sú v Písme. Kráľ Dávid padol na zem, keď sa modlil za svoje dieťa sedem dní (2Sam 12:16). Kristus padol na kolená aj na tvár, keď sa modlil v záhrade (Lk 22:41, Mt 26:39). Peter a ďalší padli k Pánovým nohám (Lk 5:8). Kristus však spomína aj státie v Markovi 11:25 (preklad prof. Roháček): „keď stojíte na modlitbe.“ Nie veľmi záleží na tom, či niekto stojí, kľačí alebo leží, pretože toto sú polohy tela, ktoré nie sú zakázané ani prikázané ako niečo potrebné. Patrí sem aj pozdvihnutie hlavy a očí k nebu, zloženie rúk, udieranie sa do hrude. Nemali by sme však nimi opovrhovať, pretože Písmo aj sám Kristus ich chvália. … Zároveň nie je nesprávne, ak sa niekto modlí len srdcom, pritom ako viaže snopy či leží v posteli. Ale je pravda, že ak to nie je nič viac len vonkajšie gestá, mrmlanie alebo nariekanie – ako ľudia posiaľ denne stávali v kostole, rátali zrniečka ruženca, prevracali stránky modlitebnej knižky, kričali, aby ich bolo počuť v zbore – to nie je modlitba. Lebo je to úplne bez srdca a duše a nikto nechce naozaj niečo žiadať alebo prijať od Boha. Ale keď sa také gestá, spev, reč alebo čítanie robia preto, aby roznietili v srdci túžbu a odhodlanie modliť sa, vtedy sú veľmi prospešné a dobré. Veď aj preto sa v kresťanstve už od prvých dní ustanovilo každodenné spievanie a čítanie žalmov, aby sa skrze Božie Slovo, počuté a prijaté v tele, vytváralo odhodlanie volať a nariekať pred Bohom. Máme aj veľa príkladov modlitby a vonkajšieho povzbudzovania k modlitbe. Napr. bol to zvyk proroka Elizea (2Kr 3:25, preklad prof. Roháček), že keď nemal chuť, alebo sa mu dostatočne nechcelo sa modliť, zavolal si harfistu, prostredníctvom ktorého sa prebral a získal prorocké osvietenie. … Neviem, akí silní v Duchu sú iní. Ale nemôžem sa stať takým svätým, ako si iní o sebe myslia, nech by som bol akokoľvek učený a  naplnený Duchom. Stále sa mi stáva, že v dome nie je Kristus, keď som bez Slova, keď nad ním nerozmýšľam a nepoužívam ho. Vlastne bez Slova nemám vôbec žiadnu túžbu ani Ducha modliť sa. Ale hneď, ako  si zoberiem žalm alebo verš z Písma, zažiari a rozhorí sa mi v srdci Slovo, premení moju myseľ i odhodlanie. Viem aj, že toto by mal prežiť každý sám. Dôvod toho všetci nachádzame v sebe, a to, že naše zmysly a myšlienky sú také neisté, nespoľahlivé a prelietavé, že aj keď úprimne chceme začať o niečo prosiť alebo rozmýšľať nad niečím dôležitým o Bohu, určite od pôvodnej myšlienky odbehneme na sto míľ skôr, než si to všimneme, ak na to ideme bez Slova a Písma. Skúste, ak chcete, a povedzte mi, ako dlho viete zostať pri danej myšlienke. … Takto biedne rozorvané je ľudské srdce… Poukazujem na to, aby sme sa neponáhľali popri veršoch, ako je tento, ako to robia prosté duše, ale naučili sa, prečo sú slová a vonkajšie prejavy prospešné a potrebné, teda, aby udržali srdce pohromade, inak bude rozptýlené. Musíme prilepiť svoje myšlienky k písmenám, presne tak ako sa držíme stromu alebo múra, aby sme sa nepošmykli, nezaleteli príliš ďaleko či nezablúdili, keď sledujeme vlastné myšlienky.

St. Louis ed., 8:747-750.

„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“ J 17:1

Spomedzi všetkého, čo robil náš Kristus Pán, mali by sme obzvlášť chcieť počuť to, ako si počínal, keď sa modlil a hovoril so svojím nebeským Otcom. Je napísané mnoho o tom, ako učil a konal zázračné znamenia, ale málo o tom, ako sa modlil. Tu máme pred očami mnoho slov, ktoré vyslovil pred svojimi učeníkmi a im zanechal. Ale nikto o to nedbá. Ak by to nebolo napísané, utekali by sme za tým aj na koniec sveta. Je to skutočne neobyčajne sústredená a úprimná modlitba, v ktorej otvára a vylieva celé svoje srdce pred nami aj pred Otcom. No používa také slová, ktoré našim ušiam znejú ako bezmocné detské táranie, ktoré nestojí ani za povšimnutie, ak ich počúvame bez Ducha Svätého. Veď rozum a ľudská múdrosť si nevšímajú to, čo sa neprestavuje a neprizdobuje ohromnými veľkolepými slovami, ktoré spôsobia, že všetky oči a uši idú vypadnúť. Ale ak by sme vedeli a uvážili, kto je Ten, čo prosí, a tiež kto je Ten, ktorého prosí, nepovažovali by sme tieto slová za zanedbateľné a nedôležité, ale uvedomili by sme si a cítili neobyčajnú moc a útechu, ktorú majú a prinášajú tieto jednoduché slová. Veď Kristus tu zachováva pravidlo, ktoré sám ustanovil a učil v Matúšovi 6:5-7, že ak sa chceme správne modliť, nemáme hovoriť mnoho pekných slov, ale jednoduché slová zo srdca. Preto by sme túto modlitbu nemali považovať za nedôležitú a zapodievať sa ňou len povrchne, akoby ju tvorili zbytočné slová človeka a každý si myslí, že by to vedel lepšie. Ak by sa aj niekto pokúsil vylepšiť ju, jeho schopnosti, slová a správanie by čoskoro stroskotali. No suma a dôvod tejto kapitoly je: Po dobrej kázni má nasledovať dobrá modlitba. To znamená, že keď si vyslovil Slovo, mal by si začať stonať a túžiť, aby malo aj moc a prinieslo ovocie. Veď keď teraz Kristus Pán vyslovil a dokončil všetko svoje učenie, vykonal svoju úlohu a obdaril svojich učeníkov dlhou skvelou utešujúcou kázňou, nakoniec aj On musel prosiť za nich aj za všetkých kresťanov, aby úplne vykonal svoju úlohu ako náš Veľkňaz, nevynechal nič, čo mohlo slúžiť na ich posilnenie a ochranu, pretože sa ich chystal zanechať samých vo svete. Preto vždy hovorievam, aká nevyhnutná je modlitba kresťana: Bez nej viera nemôže existovať ani vytrvať. Preto ak niektorí vyučujú, počúvajú a poznajú Božie Slovo, no nemodlia sa, prezrádzajú tým, že sú ešte stále pyšní a spokojní, akoby nepotrebovali všade Božiu milosť, nevidia svoju núdzu ani nebezpečenstvo, myslia si, že pevne sedia a už majú to, čo by si mohli žiadať. No diabol je priamo za nimi, zaútočí a zvrhne ich skôr, ako si všimnú, že sa niečo deje. To preto nás Kristus vlastným príkladom učí nezabúdať popri kázni na modlitbu, aby Slovo nezostalo bez ovocia, keď sa vyslovuje.

St. Louis ed., 8:746-747.