Zamyslenia 2020

„Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy tohto nešľachetníka.“ (Ef 6:16)

Duchovné útoky často prichádzajú vtedy, keď sa snažíš pre Boha dosiahnuť niečo veľké. Ak však duchovne tápaš a nikdy so svojou vierou nič nerobíš, diabol ťa nevidí ako hrozbu.

Avšak ak si dovolíš vyhlásiť: „Pokúsim sa priviesť tých, ktorí sú okolo mňa, k Ježišovi. Chcem zvýšiť svoje úsilie a otvorene hovoriť o svojej viere,“ potom budeš zasiahnutý tým, čo Biblia nazýva: „ohnivé šípy nešľachetníka“ (Ef 6:16).

Takisto nimi budeš zasiahnutý, ak čítaš Písmo. Môžeš čítať ľubovoľnú knihu, sledovať akýkoľvek televízny program, či prezerať si hocijakú internetovú stránku. Avšak v momente, keď vytiahneš Bibliu, a začneš ju čítať, celé peklo unikne a diablove šípy začnú lietať. Posledná vec, ktorú pre teba chce, je, aby si otvoril Božie Slovo.

Kvôli tomu ťa bude zasahovať svojimi ohnivými šípmi, a preto potrebuješ mať štít viery. Je to viera v Božie Slovo a v to, čo hovorí. Je to schopnosť rýchlo aplikovať to, čomu veríš, aby si odvrátil všetko, čo ti diabol robí alebo sa snaží urobiť.

Ak ťa šíp zasiahne, a ty nevieš, čo robiť, zodvihni štít viery. Možno je to finančná kríza, a ty uvažuješ, ako sa cez ňu dostaneš. Pamätaj na to, čo hovorí Biblia: „Môj Boh však uspokojí všetky vaše potreby podľa svojho bohatstva v sláve Krista Ježiša.“ (F 4:19) Alebo ťa niekto ohrozil. Prečítaj si Žalm 91. Boh ti zasľubuje ochranu.

Pokiaľ veríš Bohu, tvoj štít je vztýčený. Avšak v momente, keď mu prestaneš veriť, tvoj štít padá.

https://www.harvest.org

„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11

Tu vzniká otázka: Hoci Kristus vraví, že ide k Otcovi, musí zostať vo svete. Veríme predsa, že proroci mali pravdu, keď tvrdili, že Boh je všade a napĺňa nebo i zem, ako sa často píše v žalmoch – napr. Ž 130:8, že je aj v nebi, aj v priepasti alebo pekle. A sv. Pavol v Skutkoch 17:27-28 hovorí: „Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme,“ takže je prítomný a dáva sa nájsť všade, kde ho ľudia hľadajú a volajú na Neho. … Prečo tu potom hovorí, že už viac nie je vo svete a toľko o tom rozpráva, akoby odchádzal tak ďaleko, že Ho už nebudeme mať medzi sebou? Odpoveď:  Sú dva spôsoby, ako to vyriešiť. Jeden majú horlivci. Tvrdia, že Kristus vystúpil na nebesá a teraz tam sedí ako v lastovičom hniezde. To znamená, že ich myšlienky sa trepocú podľa očí a zraku, ktorý sa dá v každej chvíli namieriť len na jedno miesto. Nedá sa naraz zamerať na nebo i zem. Vravia, že Kristus musí byť uzavretý a ohraničený na jednom mieste, takže nemôže byť zároveň nikde inde. Podobne chcú na základe svojho zraku a myšlienok vyvodiť z tohto či podobného verša záver, že Kristus nemôže byť všade so svojím telom a krvou vo Večeri Pánovej. Odpovedáme však podľa Písma a hovoríme: „Byť vo svete znamená byť vo vonkajšej existencii, ktorú zo skúsenosti poznáme, to znamená život, aký využíva a žije svet, ktorý sa nazýva fyzický život, v ktorom človek musí jesť, piť, spať, mať dom a hospodárstvo, skrátka musí sa zaoberať svetom a všetkými životnými potrebami.“ Ešte raz, všetkých, ktorí opustili tieto veci a sú od nich oddelení, takže už viac nepotrebujú jesť, piť, chodiť, stáť, označujeme, že už nie sú vo svete. Oni skrátka viac nežijú v prirodzených, telesných prácach… nie, že On úplne opustil svet a už s nami nie je, ale že sa viac nepotrebuje starať o pozemský život tak, ako sa stará človek. Preto viac nežije tak ako svet, to znamená telesným životom so všetkými jeho potrebami. Ich myšlienky sú preto prázdnym táraním a bľabotaním, keď si predstavujú, že „ísť zo sveta ku Otcovi“ znamená odísť z neba a zeme na konkrétne miesto. V opačnom prípade by diabol sám vládol svetu, takže Boh by tu nemal vôbec miesto a Kristus by nebol ani vo večeri Pánovej, ani v krste a dokonca, ak im budeme veriť, ani v srdciach veriacich. … Lebo, povedzte mi, kde je Otec? Určite nie hore v lastovičom hniezde. Ale ak príde k Otcovi, musí byť všade, kde je Otec. No Otec je všade, v nebi i mimo neho a mimo zeme či všetkých stvorení, takže nemôže byť pripútaný na určité miesto ako hviezdy na oblohe. Musíme povedať a veriť, že On je s nami, kdekoľvek na Neho voláme, v žalári, vode, ohni a vo všetkých potrebách. … Zostávať a nechať sa zachovávať v Božom mene znamená udržiavať v srdci čisté nefalšované Slovo. Veď to je Božie meno alebo úcta a chvála, že sa On káže a necháva poznať, že dáva odpustenie hriechov a zachraňuje len a len z opravdivej milosti skrze Krista. Tí, ktorí zostávajú v tomto učení či viere, sú Boží, volajú Ho svojím Bohom a Otcom, sú pomenovaní po Ňom a sú svätí. Lebo ak je Boh taký, také je aj Jeho Slovo a meno. A ako je Jeho meno sväté, tak sa aj my stávame skrz-naskrz svätí Jeho menom, nie naším životom či skutkami. Tí, ktorí opúšťajú Slovo, viac nie sú svätí, aj keď hľadajú a vyžadujú inú veľkú svätosť.

St. Louis ed., 8:799-803.

„A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ J 17:3

Týmito slovami Kristus vyjadruje, čo je a aký je večný život. Keďže povedal, že má moc dať večný život, niekto by sa mohol opýtať: „V čom spočíva tento večný život, alebo ako sa to stane, že ho dostaneme?“ Na to chce dať Kristus odpoveď a vraví: „Takto sa to má stať a takto ho majú dostať, že Ťa spoznajú ako jediného pravého Boha a Ježiša Krista ako Toho, koho si poslal.“ Vzácni otcovia silne používali tento verš proti heréze Ariánov, ktorí popierali božstvo Krista Pána. … Ariáni chceli tento verš pre svoje zámery prekrútiť a kládli dôraz na slovo „jediný“, akoby ním Kristus prisudzoval božstvo len Otcovi samému a sám sa z neho vylúčil. To však nie je dôkaz, ale nesprávna interpretácia Písma, vytrhli jedno slovo z kontextu a preleteli cez text, takže nevnímajú, k čomu nabádajú slová, keď sú navzájom pospájané. Veď aj my hovoríme, že je to pravda a správne sa učí, že neexistuje žiadny iný Boh, len On jediný. Ale oni nechcú vidieť, že to je prepojené s tým, že sa Kristus robí rovným Otcovi vo všetkých veciach a rečiach ako Ten, ktorý je ten istý pravý Boh, pretože kladie večný život do poznania Jeho a poznania Otca, čím oboje spája do jedného poznania. … Preto je dôraz na slove „Teba“, „aby poznali Teba, jediného pravého Boha.“ Kto je to tento „Ty“? Ty, ktorý si poslal Ježiša Krista. Kristus tým mieni: „Židia i ostatní tiež majú jediného pravého Boha, ako sa domnievajú. Ale nepoznajú Teba, jediného pravého Boha, pretože nepoznajú Ježiša Krista, Tebou poslaného, a pritom si kreslia boha podľa svojich vlastných predstáv, ktorý v skutočnosti vôbec nie je Boh, ale je len úplné nič.“ Takže vidíš, Kristus tu nepoužil slovo „jediný“ na to, aby sa oddelil od Otca kvôli božskej podstate… ale zviazal seba i Otca spolu, vlastne priviazal Otca k sebe proti všetkým tým, ktorí vykresľujú iného boha alebo hľadajú boha inde ako v Kristu Pánovi. … A teraz, čo to znamená poznať Otca a Krista? Ako sa to poznanie udeje? Odpoveď: Úplne tkvie v slovách: „Ktorého si poslal.“ Tí, ktorí tomuto porozumeli a bez pochybovania tomu veria, majú večný život. Ale čo znamená „ktorého si poslal“? Môžeš na to prísť sám, keď pouvažuješ nad cieľom Kristovho príchodu a nad tým, čo robil tu na zemi. Prišiel z neba a stal sa človekom, aby konal skutky, ktoré Mu Otec určil (ako to neskôr sám povie), teda vziať na seba hriech sveta a zomrieť, aby zmieril Otcov hnev a aby sám osobne premohol smrť a diabla a priviedol nás k sebe. Lebo keď Ho poslal Otec, toto poslanie nemohlo byť jednoduché či bezvýznamné, veď to bol výnimočný pokyn a taká dôležitá a vážna záležitosť, že to nemohol vykonať žiadny anjel alebo svätec, jedine Syn. Keď to musí vykonať On sám osobne, určite sa to musí týkať niečoho večného medzi Bohom a nami. Preto sa celý poklad ukrýva v slove „poslal“. Lebo ono odhaľuje a ukazuje zmýšľanie, srdce i vôľu Boha Otca naproti nám a zahŕňa všetko, čo Kristus urobil, kázal, pretrpel, vykonal a priniesol alebo nám dal. Jasne tiež ukazuje, že tento verš nehovorí o budúcom živote, pretože spoznať Krista ako Otcom poslaného neznamená nič iné ako veriť a poznať, že prišiel na zem, zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych, získal a dal nám odpustenie hriechov – a to všetko patrí k tomuto životu.

St. Louis ed., 8:759-766.

Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril: Otče, prišla hodina; osláv svojho Syna, aby Syn oslávil Teba, ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal všetko, čo si Ty dal Jemu, (totiž) večný život. – Ján 17:1-2

Kristus chce povedať: „V mojej ruke sú všetci králi, kniežatá a všetko, čo má telo a krv, takže dokážem pomôcť mojim kresťanom z hriechu, smrti a všetkého nešťastia, ale teraz to ešte nie je zjavné, pretože som v takej slabosti a neúcte. Preto Ťa, Otče, prosím, osláv ma, aby som to mohol zjaviť a ukázať.“ Tu vidíš napísanú našu útechu a silu čeliť všetkým našim nepriateľom, že my, ktorí v Krista veríme a pridŕžame sa Jeho Slova, sme tí, ktorých Mu dal Boh Otec, a že sa chce o nás starať, chrániť nás a udržiavať. Nezáleží na tom, ako sa nad nás svet vyvyšuje, aj tak zostáva pod Kristom Pánom, takže nám nemôže ublížiť. Čím viac nás svet utláča, tým viac nám v skutočnosti musí poslúžiť na večný život. Preto by sme mali nepretržite dvíhať dlane, ďakovať a chváliť Boha, že nás zarátal medzi tých, ktorí Mu patria a sú Jeho vlastníctvom – pretože vieme, že máme Jeho slovo a že nás pre to slovo prenasledujú a považujú za nepriateľov sveta. Lebo tí, ktorí sú si týmto istí, by nemali pochybovať, že patria k tomu malému stádočku, ktoré bude mať večný život. Z tohto tiež môžeš vyvodiť záver: Keďže je to Kristovo dielo a dar, že máme večný život, celý svet s celou jeho múdrosťou, mocou a slávou musí kvôli nám skončiť v nemilosti a musí zmeniť našu slabosť a nemohúcnosť na slávu. Náš Kristus Pán to dostatočne preukázal na svojich nepriateľoch, keď prešiel z najhlbšej potupy do najväčšej slávy a zmenil na večnú hanbu všetko ich vychvaľovanie a velebenie spravodlivosti a svätého života, na ktorom trvali a pre ktoré ho prenasledovali. Pretože len On je Pán večného života, svet, ktorý Ho a jeho kresťanov prenasleduje, nemôže prísť k večnému životu, ani keď sa o to usiluje a domnieva sa, že to dosiahne vlastnou silou. Ale kde Kristus dáva večný život, tam musí byť večná sláva a česť. Naopak, kde sa to nedeje, musí tiež nasledovať večná potupa a nešťastie. Teraz, keď to vieme, nechajme našich nepriateľov, nech nás zahanbujú a znevažujú tak dlho, ako môžu; ich skutky čoskoro skončia. Lebo čo iné je tridsať, štyridsať či šesťdesiat rokov v porovnaní s večným životom ako chvíľka či dokonca nič pri porovnaní s celým naším životom na zemi? Ale všimni si, sv. Ján tu volí slová tak, ako je preň typické v porovnaní s inými evanjelistami, aby potvrdil učenie, že Kristus je spolu s Otcom pravý Boh. Veď slová: „ako si Mu dal moc nad všetkými ľuďmi, aby im dal ... večný život“, sú v rozpore s tvrdením, že Kristus je len človek.  Lebo takú moc nad všetkým živým a moc dávať večný život nemá žiadne stvorenie. Stvorenie síce môže prijať a dostať večný život, ale dať tento život to je len Božie dielo a moc. Dokonca aj anjeli, hoci žijú večne, nemôžu nikomu dať večný život. Ale tým, že priznáva, že On má moc dať večný život tým, ktorí sú Jeho, a túto moc dostal od Otca, jasne ukazuje, že je jednou božskou podstatou a silou s Otcom, aj keď On a Otec sú dve odlišné osoby.

St. Louis ed., 8:758-759.