Pomazanie - 15. apríl

„Keď bol v Betánii v dome Šimona Malomocného a sedel za stolom, prišla žena s alabastrovou nádobou drahocennej masti z pravej nardy. Rozbila alabastrovú nádobu a masť Mu vyliala na hlavu. Ale niektorí sa medzi sebou rozhorčene rozprávali: Načo bola táto strata masti? Lebo táto masť sa mohla predať za viac ako tristo denárov a (tie) dať chudobným. I dohovárali jej. Ale Ježiš povedal: Nechajte ju; čo ju zarmucujete? Dobrý skutok mi preukázala. Lebo chudobných vždy máte so sebou, a keď budete chcieť, budete im môcť dobre činiť; ale mňa nemáte vždy. Čo mohla, urobila: vopred mi pomazala telo na pohreb. Veru, hovorím vám: Kdekoľvek na celom svete bude sa zvestovať evanjelium, bude sa na jej pamiatku hovoriť aj o tom, čo urobila.“ (Mk 14:3-9)

„Aká strata!“ Toto je sťažnosť týkajúca sa toho, ako táto žena použila svoju drahú masť na pomazanie Ježiša. Ježiš to nechce počuť. Považuje analýzu našich činov čisto na základe nákladov a prínosov za nedostatočnú a skrachovanú. Aj keď mohli byť peniaze z predaja parfumu použité na mnohé dobré veci, Ježiš pokladá jej konanie za dokonale vhodné. Prečo? Pretože je to skutok uctievania. A vie, že život začína tým, čo uctievame.

Uctievaj nesprávne veci, a nič iné nevyjde úplne správne. Uctievaj ale živého Boha, ktorý sa za nás obetoval v Ježišovej obete, a máš nový zmysel toho, na čom záleží, a adekvátne si stanovíš v živote priority. Zrazu zistíš, že „strácaš“ svoj život na Ježišovi tým, že si ho odovzdal Jeho agende namiesto svojej vlastnej. To bude zahŕňať starostlivosť o spravodlivosť pre chudobných.

V protiklade s tým, čo sa niekedy predpokladá, Ježiš v tejto pasáži neminimalizuje našu zodpovednosť voči chudobným. V skutočnosti cituje 15. kapitulu Piatej knihy Mojžišovej, ktorá povzbudzuje k radikálnej štedrosti voči chudobným. Takáto štedrosť však plynie z uctievania Boha. Treba začať tým najdôležitejším! Postav Boha nado všetko ostatné ako jediné, čo si zaslúži tvoje uctievanie, a zistíš, že dávaš samého seba do najrôznejších nádherných spôsobov služby svetu.

Modlitba

Pane, príliš často uctievam nesprávne veci. Pomôž mi vidieť, že môj život má byť „stratený“ na Teba a až potom sa stane niečím krásnym, čo môžeš použiť v Tvojom svete. V Kristovom mene. Amen.

Predpoveď - 14. apríl

„Medzi tými, čo prišli vykonať pobožnosť na slávnosti, bolo niekoľko Grékov. Tí pristúpili teda k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho hovoriac: Pane, chceme vidieť Ježiša! Filip išiel a povedal Ondrejovi, potom Ondrej a Filip išli a oznámili to Ježišovi. Ježiš im riekol: Prišla hodina, aby bol oslávený Syn človeka. Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí svoj život na tomto svete, zachová ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude i môj služobník. Ak mi niekto slúži, uctí ho Otec.

Teraz je moja duša vzrušená, a čo povedať: Otče, zbav ma tejto hodiny? Ale veď som na to prišiel k tejto hodine. Otče, osláv svoje meno! I prišiel hlas z neba: Oslávil som a ešte oslávim. A zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril: Zahrmelo! Iní povedali: Anjel prehovoril k Nemu! I povedal Ježiš: Nie pre mňa zaznel tento hlas, ale pre vás. Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude knieža tohto sveta vyhodené. A ja, keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe. To povedal, aby označil, akou smrťou mal umrieť.“ (J 12:20-33)

Ján venuje veľkú časť svojho evanjelia posledným šiestim dňom Ježišovho života. V 12. kapitole Ježiš predpovedá, „akou smrťou mal umrieť“ – smrťou, ktorá uvoľní satanovo smrteľné zovretie tohto sveta, vyzdvihne Ježiša vo víťazstve z hrôzy ukrižovania a hrobu a pritiahne k Nemu ľudí z celého sveta (v. 32). Tu ale taktiež znova opakuje svoj vytriezvujúci vzor pre všetkých, ktorý Ho budú nasledovať a budú známi ako Jeho učeníci.

Od prvých dní svojej služby sa Ježiš v Jánovom evanjeliu zmieňuje o svojej „hodine“ – určenom čase, kedy podstúpi utrpenie a zomrie za hriechy sveta. Skrze toto poníženie ale Ježiš podivne ukazuje ľudstvu Božiu „slávu“. Boh „oslávi svoje meno“ nielen skrze pozemskú službu Krista, ale aj skrze Jeho smrť. Ján naznačuje túto skutočnosť na začiatku evanjelia, keď hovorí: „my sme hľadeli na Jeho slávu ... plnú milosti a pravdy“ (1:14).

Rovnako pozoruhodný je veľmi ľudský Ježiš, ktorého tu stretávame, ktorý úprimne priznáva: „Teraz je moja duša znepokojená.“ (v. 27, Botekov prekl.), keď začína pociťovať utrpenie, ktoré sa chystá podstúpiť. Je to úžasný obraz človeka úplne odovzdaného Bohu tvárou v tvár nevýslovnej bolesti, s vedomím, že Božia sláva je v konečnom dôsledku jediná vec, na ktorej záleží. A je to zároveň moment výučby aj pre učeníkom.

Semená sú živé veci, ktoré musia umrieť, aby sa mohli rozmnožiť. Nesú prísľub budúceho života. Kristova smrť na povrchu vyzerá ako pohroma, ale tým, že „padne do zeme“ (v. 24), je schopný pozdvihnúť svojich nasledovníkov a priviesť „mnohých synov do slávy“ (Žid 2:10). Za nasledovanie Krista sa ale platí – mnohí z Jeho pôvodných učeníkov mali sami zomrieť nemierne trýznivou smrťou, čo viedlo Tertuliána k záveru, že „krv martýrov je semenom cirkvi“. Kristovi učeníci musia vždy „umrieť“ samým sebe, aby našli „živú nádej“ (1Pt 1:3-5) v Kristovi. Tu sa ukazuje pravdivé pozorovanie Dietricha Bonhoeffera o učeníctve: „Keď Kristus povolá človeka, volá ho prísť a zomrieť.“

Modlitba

Vzkriesený Pane, miloval si nás tak veľmi, že si umrel, aby si nás zachránil od hriechu. Modlíme sa, aby nám táto skutočnosť dávala pokoru, viedla nás k tomu, že Ťa budeme vždy chváliť a dala nám odvahu žiť úplne odovzdaní do Tvojej milujúcej vôle. Nech sa tak z Tvojej milosti stane. O to sa v Tvojom mene modlíme. Amen.

Volanie - 13. apríl

„Keď sa (Ježiš) osamote modlil, boli s Ním len učeníci. Spýtal sa ich: Za koho ma pokladajú zástupy? Odpovedali Mu: Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, a zase iní (hovoria), že niektorý z dávnych prorokov vstal z mŕtvych. Nato sa ich spýtal: A vy za koho ma pokladáte? Odpovedal Mu Peter: Za Krista, toho Božieho! 

On im však prísne prikázal, aby to nikomu nehovorili. Potom im hovoril: Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi, musí byť usmrtený a tretieho dňa vstať z mŕtvych. 

A povedal všetkým: Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň, a tak ma nasleduje. Kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; a kto by stratil život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo prospeje človeku, keby aj celý svet získal, ale samého seba by stratil, alebo by si uškodil? Kto by sa hanbil za mňa a za moje reči, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojej a Otcovej i (v sláve) svätých anjelov. Ale pravdu vám hovorím: Sú niektorí medzi tými, čo tu stoja, ktorí neokúsia smrť, dokiaľ neuzrú kráľovstvo Božie.“ (L 9:18-27)

Potom, čo strávil s Ježišom dni a noci, bol očitým svedkom Jeho slov a skutkov, mohol Peter spraviť absolútne vyznanie, že Ježiš bol Kristus, Boží zasľúbený. Tí, ktorí boli od Ježiša viac vzdialení, boli vo svojej viere menej rozhodní, často verili, že je prorok, ale tí, ktorí ho pravidelne nasledovali, vedeli, že nie je jednoducho iba poslom, ale samotným posolstvom. Po Petrovom vyznaní sa Ježiš pokúsil svojim učeníkom pomôcť pochopiť Jeho poslanie a aké to bude nasledovať ho, ale Ježiš nebol ten druh Mesiáša, ktorého očakávali a nasledovať ho nebolo to, čo si mysleli, že to bude.

Ježiš dáva jasnú výzvu tým, ktorí by Ho mohli nasledovať, že oddanosť Jemu vyžaduje zaprieť seba samého, niesť každodenne svoj kríž a nasledovať Ho. Toto boli a sú ťažké slová. Žijeme v kultúre, ktorá nás učí oslavovať samých seba a usilovať sa nadovšetko o pohodlie, kontrolu a uspokojenie našich túžob. Zaprieť samých seba a snažiť sa o Božie veci sa môže zdať ako smrť, ale to je to, k čomu nás Ježiš volá. Hovorí nám, že ak Ho chceme nasledovať, musíme sa vzdať všetkej kontroly a zniesť utrpenie a odmietnutie, ale taktiež zasľubuje, že skrze to budeme ako on. V ňom triumf prichádza skrze utrpenie. Ježiš nás volá stratiť naše životy, ako ich poznáme, ale iba preto, aby nám mohol dať skutočný a večný život v Ňom. Počuješ Jeho volanie? Si ochotný zaprieť seba samého, vziať svoj kríž a nasledovať Ho? Veríš, že On ťa privedie k životu?

Modlitba

Milostivý Bože, ďakujem Ti, že si nám zjavil svojho Syna, že Ježiš je Kristus, vysloboditeľ, ktorého všetci potrebujeme. Daj nám, prosím, milosť, ktorú potrebujeme, aby sme Ťa nasledovali. Ty jediný si hoden a my Ti chceme odovzdať naše životy, ale potrebujeme na to Tvoju pomoc. V Kristovom mene. Amen.

Cudzoložnica - 12. apríl

„Ježiš odišiel na Olivový vrch. Zavčasu ráno však vošiel zase do chrámu a všetok ľud prišiel k Nemu; posadil sa a vyučoval ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali Mu: Majstre, túto ženu pristihli, keď cudzoložila, a Mojžiš (nám) v zákone prikázal takéto ukameňovať; čo povieš Ty? Ale to povedali, aby Ho pokúšali a mohli obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Keď sa však neprestávali spytovať, vzpriamil sa a riekol im: Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom. A zase sa zohol a písal po zemi. Keď to počuli, odchádzali po jednom, počnúc od starších, takže zostal sám a žena, ktorá bola v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a riekol jej: Žena, kde sú? Nikto ťa neodsúdil? Odpovedala: Nikto, Pane! Nato jej povedal Ježiš: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“ (J 8:1-11)

Zákon bol jasný – cudzoložstvo bol zločin, ktorý trestal smrťou dvoch odsúdených: „Keby pristihli muža, ktorý spal s vydatou ženou, nech zomrú obidvaja“ (5M 22:22). V súlade so zákonom preto zákonníci a farizeji prišli k Ježišovi s cudzoložnicou, ktorá má byť ukameňovaná. Kde bol muž? Bolo im to jedno. Koniec koncov, ich zámer nebol naplnenie zákona. Ich zámer bolo vyskúšať Ježiša.

Ježiša ale neoklamali. Povedal im: „Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom.“ Ježiš samozrejme nerobí odporúčanie pre nový súdny systém – ak by sudcovia museli byť bez hriechu, nemohli by odsúdiť žiadneho zločinca. Ježiš chce zdôrazniť niečo dôležité – niečo, čo často zdôrazňuje farizejom. Často im hovoril veci, ako: „Choďte teda a naučte sa, čo znamenajú slová: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť.“ (Mt 9:13, porov. Mt 12:1-8; J 7:21-23). Inými slovami, povedal im, že prehliadajú najdôležitejšiu časť zákona – že jeho základom je láska (Mt 22:34-40; Mt 7:12; G 5:14). Hoci sa teda zdalo, že majú záujem dodržiavať zákon, v skutočnosti ho porušovali, pretože nekonali na základe lásky, milosti, pokory a súcitu.

Tak odišli. A Ježiš povedal žene: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“ Nepovedal: „Nezáleží na tom, či hrešíš.“ Namiesto toho v skutočnosti povedal: „Ja sám ustanovujem tvoju spravodlivosť na základoch lásky a milosti. Preto viac nehreš – nie kvôli strachu z trestu, ale pretože si stretla mňa a bola zachránená milosťou.“

Modlitba

Pane, vyvyšujeme meno Ježiš, pretože Jeho spravodlivosť nám bola pripísaná jedine skrze milosť! Preto keď sa usilujeme nehrešiť, daj, aby naša túžba po svätosti a spravodlivosti pramenila z hlbokého poznania, že sme spasení milosťou. V Kristovom mene. Amen.

Malomocný - 11. apríl

„Tu prišiel k Nemu malomocný, ktorý Ho na kolenách prosil: Keby si chcel, mohol by si ma očistiť. I zľutoval sa nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: Chcem, buď čistý! Ako to povedal, hneď odišlo od neho malomocenstvo a bol očistený. I pohrozil mu prísne a hneď ho odpravil slovami: Nehovor o tom nikomu. Ale choď, ukáž sa kňazovi a obetuj za svoje očistenie, čo nariadil Mojžiš, na svedectvo ľuďom. On však, len čo odišiel, všade hovoril o tom a rozhlasoval, čo sa stalo, takže (Ježiš) ani nemohol verejne vojsť do mesta, ale býval von na pustých miestach. A prichádzali k Nemu odvšadiaľ.“ (Mk 1:40-45)

Byť nakazený malomocenstvom bola jedna z najtragickejších vecí, ktoré sa mohli stať osobe v starovekom svete. Kedykoľvek bol malomocný v blízkosti iných ľudí, musel volať „nečistý, nečistý“, aby okoloidúci vedeli, že sa nemajú približovať. Malomocný musel žiť sám, „mimo tábora“, aby sa znížilo riziko prenosu jeho choroby na iných (3M 13:45-46). Byť malomocným znamenalo neustálu izoláciu a poníženie.

A potom prišiel Ježiš a všetko zmenil. Jedna z veľkých krás evanjelií je, ako často zaznamenávajú Ježišove interakcie s malomocnými. On prichádzal k nim a oni prichádzali k Nemu. Zaobchádzal s nimi s úctou a láskavosťou. Dokonca robil nemysliteľné, dotýkal sa ich a Jeho dotyk ich očistil. Ježiš uzdravoval malomocných.

Mnohí biblickí učenci poukázali na to, že existuje analógia medzi fyzickým stavom malomocenstva a duchovným stavom hriechu. Hriech nás v našich srdciach izoluje od Boha, ako aj od iných ľudí. Môžeme sa pokúšať skryť ho alebo odstrániť, ale škvrna hriechu zostáva prítomná. Rovnako ako Lady Macbeth, snažíme sa prekryť škvrnu hriechu, plačúc: „Preč, ty prekliaty fľak!“ ale zbytočne. Sme nečistí, a vieme to. 

Dobrá správa evanjelia je, že Ježiš Kristus je nákazlivo čistý človek. Keď sa dotkol malomocného, Ježiš sa nenakazil malomocenstvom. Namiesto toho sa malomocný stal čistým. Tí, ktorí sa márne snažia odstrániť svoj hriech, musia dovoliť, aby sa ich dotkol nákazlivo čistý človek. A rovnako ako malomocný v príbehu, my, ktorí zažijeme tento dotyk, sme neopakovateľne vďační a nedokážeme nehovoriť o našom stretnutí s nákazlivo čistým človekom.

Modlitba

Nebeský Otče, ďakujeme Ti za Tvojho Syna, ktorý očisťuje všetko, čoho sa dotkne. Nech sa Jeho milosť dnes a každý deň dotkne našich sŕdc a skutkov. V Kristovom mene. Amen.

Pôst - 10. apríl

„Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby!

On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.

Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň.

Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha!

A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať.

Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť!

Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu.“ (Mt 4:1-11)

Tu sa dozvedáme o troch špecifických spôsoboch, ktorými sa satan usiloval pokúšať Ježiša. Každý z nich je dôležitejší. Pokúšal sa napadnúť Ho túžbou po jedle, nabádal Ho prejaviť senzačne svoju moc a povzbudzoval Ho využiť politickú moc na vytvorenie Božieho kráľovstva. V tomto treťom prípade pokúšal Ježiša tým, že sa môže vyhnúť krížu. Diabol bol viac než ochotný vrátiť všetkých nás späť Ježišovi, ak by ho Ježiš uctieval namiesto Boha. Vyhni sa utrpeniu, zachráň ľudí, zapri Boha, sprav to ľahkým spôsobom. Ježiš sa pri každej odpovedi spolieha na Písmo, „meč Ducha“ (Ef 6:17), aby odolal.

Tieto pokušenia nastali po Ježišovom krste. Ihneď potom, čo bol Ježiš pomazaný do služby, Ho Duch viedol na púšť na štyridsať dní a nocí pôstu, „aby Ho diabol pokúšal“. Ježišova doba na púšti nám pripomína Mojžišov rovnako dlhý pôst na hore Sinaj (2M 34:28). Po štyridsiatich dňoch a nociach dal Boh Mojžišovi desať prikázaní pre Izraelitov. Tu teda vidíme, že Ježiš je nový Mojžiš, ktorý prišiel naplniť zákon, ktorý Mojžiš dostal.

Modlitba

Milostivý Bože, chválime Ťa, že vieš, aké je to byť pokúšaný v každom smere, ako sme my. Ďakujeme Ti, že si nám ukázal, ako vzdorovať pokušeniu a ďakujeme Ti, že si pre nás a za nás znášal kríž a naplnil zákon. V Kristovom mene. Amen.