„Preto kajajte sa a obráťte, aby vám boli zahladené hriechy, prišli vám časy duchovného osvieženia od Pána“ (Sk 3:19-20).
Ako sedemnásťročný chlapec som hľadal Boha. Pravdu som sa snažil nájsť prostredníctvom alkoholu a večierkov, ale vedel som, že to nie je odpoveď. Snažil som sa ju nájsť prostredníctvom užívania drog, ale vedel som, že ani to nie je odpoveď. Ale hľadal som.
V noci som sa potuloval po Newport Beach, opieral som sa o stenu a sledoval som, ako kresťania chodia okolo a rozdávajú náboženskú literatúru. Pozerali na mňa a pokračovali v chôdzi. Občas mi dali niečo na čítanie, ale nezaujali ma.
Pamätám si, ako som si pomyslel: „Prečo sa so mnou nechcete rozprávať?“ Výrazom tváre som ich presvedčil, že mi na tom nezáleží. Ale mne na tom záležalo. A čakal som, že niekto vstúpi do môjho sveta a ukáže mi cestu.
Presne to urobil Ježiš so ženou pri studni v Samárii. Povedal: „Každý, kto pije z tejto vody, bude zase žízniť.“ (J 4: 13). Studňu používal ako metaforu života. Ak sa napijete tejto vody, budete opäť smädní.
Mohli by sme to napísať nad studňou materializmu alebo nad studňou slávy. Mohli by sme to napísať nad studňu mnohých vecí.
Žena však nechápala, čo Ježiš hovorí, a tak sa s ním začala hádať. Ježiš ju však zavolal von. Zaujal ju a povedal jej, čo má urobiť.
Keď hlásame evanjelium, musíme sa odvolávať na duchovný smäd človeka a zároveň mu musíme povedať aj pravdu o hriechu. Ľudia potrebujú vedieť, že hriech ich oddeľuje od Boha a riešením je vzťah s Ježišom Kristom. Problémom je hriech. Riešením je Ježiš.
Ľudia sa skrývajú za výrazmi tváre, ale v skutočnosti čakajú na niekoho, kto im ukáže cestu. Budeš tým človekom ty?