Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Vaše novmesiace a sviatky z tej duše nenávidím; bremenom sa mi stali, ustal som znášať ich.“ Izaiáš 1:14

Ako môže Boh nenávidieť to, čo sám prikázal? Keby to bolo niečo, čo vymysleli ľudia, chápali by sme to, ale je to Jeho vlastné prikázanie. Nie je to znak vrtochu?

V žiadnom prípade nie. Čo Boh povedal vo svojom Slove, to sa musí dodržať. Bolo to tak v Starej zmluve a je to tak aj v Novej. V oboch zmluvách však hriech spôsobuje, že obete sa menia na niečo, čo Boh s nenávisťou zavrhuje.

Neverný muž môže dať svojej žene drahé a skvelé dary, ale ak je jeho žena čestná, bude ich nenávidieť. V jej očiach sú lacnou náhradou za to, na čo má spravodlivý nárok, a láska sa nedá ničím nahradiť.

Izraelský národ si myslel, že obetuje Hospodinovi skvelé obete, ale On sa nedá kúpiť.

Ak Boží ľud žije v hriechu, Boh nenávidí, čo robia v iných záležitostiach.

Ak pacient trpí smrteľnou chorobou, je hrozné, ak sa zaoberá iba menej závažnými chorobami a utešuje sa, že pravidelne navštevuje lekára.

Tak je to aj v našom vzťahu k Bohu. V prvom rade musia byť v poriadku základné veci. A to je len vtedy, ak sme sa vierou v Ježiša rozišli s hriechom.

Preto znie volanie Hospodinovo: „Poďte len a súďme sa — vraví Hospodin. Ak sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť na sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna.“

Svätý život začína a pokračuje pod očisťujúcou krvou. Krv ničí hriech a súčasne nás uvoľňuje z moci hriechu. Slovo o kríži láme okovy hriechu. Skutočná Božia milosť spôsobuje, že zotrvávanie v hriechu je neznesiteľné.

Ak žiješ v kráľovstve odpustenia hriechov s nenávisťou voči hriechu, tvoja služba je Pánu Bohu príjemná. Potom sa aj slávnosť slávi v úprimnosti — najprv tu na zemi a neskôr vo večnosti.