Play

Subscribe: Spotify | RSS

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – znie výrok Hospodinov.“ (Iz 55:8)

Keď sa Ježiš vydal na cestu k Jairovmu domu, sledoval ich zástup ľudí. A potom, zdanlivo z ničoho nič, sa istá žena dotkla lemu Ježišovho rúcha. Zdalo sa, že o nič nejde. Až kým sa Ježiš náhle nezastavil a neopýtal sa: „Kto sa mi dotkol rúcha?“ (Mk 5:30)

Ako ľahko mohol Jairus povedať: „Hej, počkaj. Je so mnou.“ Veď jeho dvanásťročná dcéra bola chorá a on vyskúšal všetko, čo mohol, aby jej bolo lepšie. Potom sa dopočul, že Ježiš je nablízku.

Nevieme, či Jairus v tomto momente uveril v Ježiša. Je zrejmé, že Jairus bol židovský duchovný vodca, ale očividne veril, že Ježiš má moc uzdravovať. Pristúpil teda ku Kristovi a urobil toto úžasné vyhlásenie: „Dcéra mi umiera, príď teda, polož na ňu ruku, aby ozdravela a žila.“ (Mk 5:23)

Tak toto je veľká viera. Myslel si: „Ak sa jej Ježiš bude môcť dotknúť, viem, že bude uzdravená.“ Keď sa teda Ježiš náhle zastavil a chcel vedieť, kto sa ho dotkol, Jairus ho nekritizoval. Možno to bolo preto, lebo vedel, že Ježiš má vždy čas na zranených ľudí.

Nepochybne počul príbeh o tom, ako Ježiš uzdravil posadnutého muža, čím mu zmenil život. Pravdepodobne počul príbeh aj o tom, ako spustili ochrnutého muža cez otvor v streche a Ježiš mu dotykom odpustil hriechy.

Možno by sme teda mohli povedať, že toto bola pre Jaira skúška. Ak to tak bolo, potom ju Jairus určite zvládol na výbornú.

Niekedy Boh nepostupuje tak rýchlo, ako by sme chceli. Boh však hovorí: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ (Iz 55:8). Jeho načasovanie je často iné ako naše. Preto si musíme uvedomiť, že Božie meškanie nemusí byť nevyhnutne Jeho odmietnutím.