„Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ 2. list Korintským 12:10
Pre väčšinu ľudí je cesta k uvedomeniu si vlastnej slabosti dlhá. Máme viac sily, ako si myslíme. Ak sme uviazli na jednej ceste, skúšame inú.
Ak ale zostávaš v Božej škole, príde deň porážky. Vtedy zmĺkneš. Zistíš nielen to, ako málo zvládaš, ale uvedomíš si, že si úplne bezmocný.
Je ťažké, keď človek vidí vlastnú bezmocnosť — ťažšie než si ktokoľvek z nás vie predstaviť. Naša posledná nádej padla. Máme pocit, že sme o všetko prišli. Neexistuje žiadna ľudská možnosť záchrany. Vo svojej mysli sme sa odsúdili na smrť.
Pre Božie dieťa je však takýto zážitok požehnaním. Ako je to možné?
Spája sa to s tým, že najväčším požehnaním kresťana má byť, že vo svojej tiesni začne byť úplne závislý na Bohu. Nezáleží na tebe. Pre vlastnú záchranu nemôžeš urobiť nič. Postarať sa o teba musí Hospodin.
Vtedy sa už nemodlíš, aby ťa Boh posilnil. Neexistuje nič, čím by si mohol prispieť k tomu, čo Boh už vykonal. Ak máš dosiahnuť cieľ, všetko musí spraviť On.
Len keď spoznáš, že tvoja slabosť je beznádejná, naučíš sa vkladať svoju nádej jedine na Pána. To nie je jedna z možností. Ježiš je tvoja jediná nádej. Bez Neho ti zostane len zúfalstvo.
Ak sa dostaneš do takejto situácie s Bohom, vtedy ťa môže viesť k víťazstvu. Robí to, keď ti otvára oči, aby si videl bohatstvo evanjelia. Svojím Duchom a Slovom ťa učí počítať len so samotným Ježišom.
Kresťan, ktorý sa považuje za skrachovaného a počíta len s Ježišom, je najsilnejší zo všetkých. V Ňom sa Božia moc dokonáva. Kým máš vlastnú silu, Boh ti nemôže pomôcť. Ak je Hospodin pre teba všetkým, si neporaziteľný.
Áno, keď vložíš svoju dôveru do Ježiša, si silný vo svojej slabosti.