Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Vytrvajte, aby vás vychoval. Ako so synmi zaobchádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec nevychovával?“ List Židom 12:7

Keď moji synovia vyrastali, mal som právo, dokonca to bola moja zodpovednosť, napomenúť ich, keď niečo urobili zle. Nemal som právo naprávať deti niekoho iného (hoci by som si to niekedy želal). Je to právo a privilégium len voči vlastným deťom. Je to právo, ktoré by sa malo uplatňovať.

To isté platí o Bohu. Napráva a vychováva tých, ktorí sú Jeho.

Pisateľ knihy Židom v Biblii hovorí: „A zabudli ste na napomenutie, ktoré vám znie ako synom: Nepohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a neklesaj, keď ťa trestá; lebo koho miluje Pán, toho prísne vychováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna.“ (Žid 12:5-6).

Je desivé si uvedomiť, že človek môže byť pod nesmiernym vplyvom Božej pravdy, a predsa zostať – a dokonca sa aj utvrdiť – v nevere. Ukážkovým príkladom je Judáš Iškariotský, ktorého si Ježiš vybral za svojho učeníka.

Judáš videl na vlastné oči, ako Ježiš kráčal po vode a vzkriesil Lazara z mŕtvych. Bol svedkom, ako slepí  vidia a hluchí počujú. Videl Ježiša uzdravovať ľudí postihnutých obávanou chorobou – leprou. To všetko videl a počul, ale jeho srdce sa ešte viac zatvrdilo. A zo svojej vlastnej vôle zradil Pána.

Biblia nám hovorí: „Podľa toho poznať deti Božie a deti diablove: ktokoľvek nečiní spravodlivosť, nie je z Boha, ani ten, kto nemiluje brata.“ (1J 3:10)

Preto, keď zistíš, že ťa Boh hneď potrestal, len čo si začal prekračovať hranicu, či že prichádza hlboká vina, keď zhrešíš voči Bohu, potom sa raduj.

Radovať sa z trestu a pocitov ťažkej viny? Jasné. To ti pripomína, že si skutočne Božím dieťaťom.