Sú chvíle, kedy treba odbočiť z cesty a urobiť niečo, čo nemáte v pláne. Väčšinou sa to oplatí. Skúste nasledujúce 3 rady aplikovať, keď sa najbližšie budete na niečo veľmi sústrediť.
Nedávno som si bol ráno zabehať do lesa. Bežalo sa mi veľmi dobre, a mal som pocit, že si môžem zabehnúť svoje osobné maximum. Keď som dobehol na najvyšší bod a videl som, aký mám čas, bolo mi jasné, že sa mi to podarí. Dolu kopcom sa dá bežať celkom rýchlo. Čakala ma jedna relatívne ostrá pravotočivá zákruta, ale nešiel som tak rýchlo, aby som sa mohol rozbiť na najbližšom strome. Akurát ma za zákrutou prekvapilo niečo úplne iné. Srnka a zajac. Nádhera, povedal by si milovník prírody. Wau, povedali by moje deti. Toto si musím sfotiť a dať na facebook, povedal by dnešný sociálny guru. Kde mám selfie paličku, aby som sa sfotil s nimi? Povedal by dnešný hipster.
Čo som urobil ja? Začal som tlieskať, aby som ich odplašil z cesty a mohol pokračovať za svojim osobným rekordom (radšej neudávam presné hodnoty). Cítil som sa ako na olympíjskej trati a tieto dve postavičky mi stáli v ceste za zlatou medailou.
No, a tak som ich odplašil. Ale neprišlo žiadne zlato, ten smiešny osobák som si pravdepodobne urobil, ale uvedomil som si, že som o niečo prišiel. Mal som pred sebou zážitok. Vidieť na vlastné oči vo „voľnej prírode“ dve neskrotené zvieratá.
To nie je 8 div sveta. To je niečo špeciálne, čo nenaplánujete (ako výlet na K2) a nezažijete len tak. Je to príležitosť. Je to výnimočná chvíľa. Príde, keď ju nečakáte. A ja som si ju vôbec neužil a ani som ju nevyužil.
Uvedomil som si ale jednu vec. Toto sa bežne deje aj v živote. Máme svoje plány, svoje ciele, svoje „to do“ zoznamy vecí, ktoré musíme urobiť, stihnúť atď. A popri tom všetkom sa nám občas môže stať, že nám zrazu do cesty skočí príležitosť. Alebo čarovná chvíľa (kedy za vami príde vaša dcérka s jej detským obrázkom, ktorý namaľovala iba pre vás). A je len na vás, čo s tým urobíte. Len vás prosím, neurobte to čo ja. Nezačnite tlieskať a plašiť túto príležitosť so slovami: „z cesty, bežím za svojim osobným rekordom“.
Je to smiešne, je to trápne, a pravdepodobne ste prišli o moment, ktorý sa už nemusí opakovať.
Ja som si po behu povedal, že takúto chybu už nechcem urobiť opäť. Nielen pri behu, ale ani v živote. A preto:
-
Budem mať oči otvorené. Ochotný pristúpiť na zmenu aj za jazdy. Chcem sa vnútorne nastaviť tak, aby som nemal problém vybočiť zo svojej škatuľky, tabuľky, alebo plánov. Áno, všetky tieto veci sú dôležité, ale čo ak je tu ešte niečo dôležitejšie. Nechcem to zmeškať.
-
Nebudem mať o svojich plánoch a cieľoch vysokú mienku. Nie som ten najlepší a najdôležitejší na svete. Ak sa to čo chcem nesplní na 100%, môj svet sa nezrúti.
-
Napriek doteraz povedanému si budem robiť plány, dávať si osobné ciele a budem sa ich snažiť dosiahnuť. Moje nastavenie nebude zámienkou pre lenivosť, alebo ospravedlnením mojich zlyhaní. Tak ako sa nenechám ovládať tabuľkami, nenechám sa ovládať ani pocitmi. Nie som stroj, ale nie som ani zviera. Som človek a mám z toho radosť.
Bob Biehl, známy to tréner lídrov rôznych organizácií raz zadefinoval dva typy organizácií. Buď ste zameraní na ciele, alebo na príležitosti.
Organizácia zameraná na ciele má jasnú štruktúru, vie čo chce a ide priamo za svojimi cieľmi. Možno sa jej na ceste vyskytnú aj nejaké iné možnosti, príležitosti (oni ich môžu nazvať aj rozptýlením), ale takáto organizácia sa rozptýliť len tak ľahko nedá. Ide tvrdo a nekompromisne za tým, čo chce dosiahnuť a má výsledky.
Organizácia zameraná na príležitosť nemá problém sa zastaviť, ak natrafí na nejakú príležitosť/rozptýlenie a ak sa jej zdá, že sa to dá nejako dobre využiť, tak to využije. Nemá jasne stanovené ciele, ale je flexibilná a príležitosť dokáže veľmi silno využiť vo svoj prospech.
Prvý, „old school“ spôsob fungoval v starom svete bez sociálnych médií, internetu, a relatívne stabilnej dobe. Druhý spôsob pravdepodobne funguje v súčasnosti lepšie. Ale je to všetko o tom, či srnku zo svojej cesty odplašíte, alebo nie.
