Možno môj súčasný stav. A možno ani nie. Skôr by sa to dalo definovať ako hlava plná vecí, ktoré sa predomnou za posledných pár dní otvorili po tom, čo som konečne zoštátnicoval. Aj dovtedy to bola búrka, ale Pán Boh bol nad tým všetkým, a veľmi sa oslávil. To, že som ukončil školu je Jeho zásluha. A to, že na 2x, to tiež, pretože som si bol až priveľmi istý v júni. Potreboval som túto lekciu, potreboval som pokoriť. Asi až s odstupom času mi dopália všetky dôsledky toho, čo sa udialo za posledných pár mesiacov.

Veľmi silno ku mne Pán Boh prehovoril asi týždeň pred štátnicami, keď sme spolu s Evkou (mojou skvelou manželkou) čítali večer žalm 127 (ekumenický preklad). Cítil som sa neuveriteľne vyčerpaný, pretože som vstával skôr, aby som si stihol ešte niečo pozrieť na štátnice predtým, ako pôjdem do práce. Po práci, keď som šiel domov autobusom, som sa učil už v autobuse, ak nie, tak keď som prišiel domov, dal som si hodinku voľna s rodinkou, a potom som sa šiel učiť, a o deviatej, keď naša maličká už zalomila, mal som pocit, že zalomím spolu s ňou. Jednoducho naozajstná únava, nedostatok spánku. A tu Pán veľmi jasne prehovoril:

Ak Hospodin nestavia dom,

márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú;

ak Hospodin nestráži mesto,

márne bedlí strážnik.

Márne zavčasu vstávate,

neskoro si líhate

a jedávate chlieb tvrdej námahy;

on zatiaľ svojmu milému dáva spánok.

Neviem, či som sa po počutí týchto slov červenal, alebo ako som sa vlastne tváril, ale bola to sila. Nielen preto, že to bolo tak jasné a konkrétne slovo do môjho života (Ak by vám niekto povedal, že Pán Boh nehovorí konkrétne cez svoje Slovo, pošlite ho za mnou 🙂 ) ale hlavne preto, že mi to slovo ukázalo to, na čo som pred prvými štátnicami vôbec nemyslel. Aj vtedy som sa učil, a určite to bola zodpovedná príprava. Lenže zjavne som zabudol, kto to má všetko v rukách. Tváril som sa, ako keby zodpovedný prístup k učeniu automaticky zabezpečoval to, že štátnice spravím. A tu je ten zásadný rozdiel. Boh je BOH! Ak On nestavia dom, alebo nestráži mesto, alebo nevedie prípravu na štátnice, tak ja sa môžem aj na hlavu postaviť, aj skoro vstávať, aj neskoro chodiť spať a nakoniec z toho aj tak nebude nič.

Najviac ma asi „vytočila“ posledná veta, že On zatiaľ svojmu milému dáva spánok. Aj keď mi je jasné, že Pán má určite veľký zmysel pre humor, v tej chvíli mi do smiechu nebolo. Na druhej strane som však niekde v zadu v hlave počul stále ten hlas „dôveruj mi, postarám sa. Nedôveruj sebe, svojim schopnostiam, ale dôveruj Mne. Ja som Boh.“ Pán Boh ma už aj pár týždňov predtým uisťoval o tom, že sa postará, aby som tie štátnice zvládol, že mi dá múdrosť, ktorej nebudú môcť odolať ani pred ňou obstáť niktorí moji protivníci (Lk 21:15). Ale poznáte to. Dôveroval som viac sebe ako Bohu. Hlúpy a pyšný človek. To som ja.

Musím však povedať, že po tomto slove som už spával pokojnejšie (a dlhšie 🙂 ). Musel som sa dostať do bodu, kedy som si uvedomil, že aj tak sa to kvantum nestihnem všetko naučiť, a jednoducho som odkázaný na Božiu milosť. Ale je to On, čo svojmu milému dáva spánok. Ja som Jeho milý. Veď mám tú milosť, že sa mi dal spoznať. Je to fantastický pocit, a nielen to. Môžem patriť živému a reálnemu Bohu, ktorý ma miluje viac ako si dokážem predstaviť. A budem s Ním navždy. Byť Božím dieťaťom, je tou najväčšou výsadou, akej sa mi v živote dostalo/dostane/.

Skrátim to. Keď prišiel deň D, samozrejme, že som sa pripravoval do poslednej chvíle, ale v takej odovzdanosti, ako malé dieťa, ktoré je v Otcovom náručí, a ten ho veľmi pevne drží. A . . . Pán sa postaral. Potiahol som veľmi dobrú otázku, všetci skúšajúci boli veľmi milí, usmievaví, občas aj žartovali, a skúška prebehla úplne hladko. Bol to Boží zázrak? Pre mňa určite. Ale tak isto to bola pre mňa Božia škola.

A teraz k veci. Stále sme sa nedostali k tomu, prečo „Búrka v hlave“.

Mám po škole, už sa nemusím po večeroch a víkendoch učiť, a konečne sa môžem venovať aj svojej rodinke, ale aj svojmu zboru. Okrem toho, odkedy pracuje v EVS aj Dodo a teraz cez prázdniny aj Tomáš, začali sa šíriť myšlienkove pochody v práci takou rýchlosťou, že to ani nestíham všetko absorbovať. Je toľko rôznych spôsobov, ako sa dá môj život zefektívniť, vylepšiť, pretransformovať, budovať, zdokonaľovať. Je toľko spôsobov a toľko možností služby, že je ťažké sa v tom až orientovať. Myslím, že som práve narazil na križovatku, a veľmi potrebujem Božie vedenie v tom, do čoho a ako sa vlastne pustím. Je to ako búrka, ale dobrá búrka. Nápady sa šíria z každej strany, len je ťažké vybrať ten správny a pustiť sa doň naplno.

Myslím, že Pán prehovára do takýchto situácií, a uvedomujem si, že to najdôležitejšie nie je, do čoho sa vlastne pustím, a či sa to vydarí, alebo nie. To najdôležitejšie je nestratiť ani v takejto „dobrej“ búrke z dohľadu slnko. Ježiša. To čo teraz najviac potrebujem, je sústrediť sa len a len na Neho. On ukáže, čo robiť, Jeho Duch ma povedie, ale musím sa zamerať len na Ježiša.

Vaša otázka – čo má spoločné fotka a tento článok? V skutočnosti nič. Páčila sa mi. Je z našej dovolenky, a je to moja dcérka, na ktorú som strašne hrdý. Ale ak tak veľmi chcete, poviem vám tú analógiu.

Už aj naša ročná Ella vie, že sa nedá do ruky vzať veľa kamienkov, ale musí sa zamerať len na jeden. Ten potom v ruke dokáže udržať a aj si ho prezrieť. Rovnako je to aj so situáciou, ktorá je predomnou.

Verím, že sa čoskoro dočkáte pokračovania tohto príbehu. Ale dúfam tiež, že tento blog bude hlavne o tom, kam ma vedie Pán. Ak tu budú nejaké dobré nápady, myšlienky, postrehy, určite je to od Neho. Ak tu budú blbosti, určite je to odo mňa… takže, čítajte len tie dobré veci 🙂

{posledný riadok je inšpirovaný Augustínom, kt. sa po napísaní svojich spisov o Trojici na záver posledného modlil slovami: Ty Pane, Bože, ktorý si Jeden, Ty Bože Trojjediný, čokoľvek som v týchto knihách povedal z Teba, to, prosím, nechaj v platnosti ako to, čo Ti náleží; ak som povedal niečo zo seba, potom to nenechávaj v platnosti a daj, aby som aj tak zostal Tvoj.“ }