V Biblii sa píše o ľuďoch, ktorí mali pred očami jasné dôkazy, no napriek tomu sa rozhodli ich ignorovať. Našli si zámienku, aby ospravedlnili svoje konanie. Nerobíme to často aj my?

Predstavte si ako sa cíti Ježiš. Práve urobil zázrak. Zo 7 chlebov a niekoľkých rýb nakŕmil tisícky ľudí. Dokonca sa z toho ešte zvýšilo. (Matúš 15:29-39)

Zázrak, ktorý sa len tak nevidí. Zázrak, ktorý v histórii nemá veľa paralel (ak vôbec nejaké).

Zrazu si ho vyhliadnu „náboženské elity“. Teológovia. Rabíni. Farizeji. Vážení, vysokopostavení, vzdelaní.

Postavia sa pred neho a hovoria – ukáž nám znamenie z neba. A tu staroveký iluzionista a mág David Copperfield vytiahne z vrecka ďalší skvelý trik a oni zostávajú unesení… Ako to dokázal?

Nie. Takto to vôbec nebolo. Ježiš nebol iluzionista. Nerobil zázraky na počkanie. A farizejom o to vôbec nešlo. Keď hovoria o znamení, myslia tým jednoznačné znamenie, že On – Ježiš – je záchranca – Mesiáš, o ktorom čítajú v Biblii. Ten, ktorý ich má zachrániť od všetkých ich nepriateľov.

Možno ste to už zažili. Tzv. modlitba v stave najvyššieho zúfalstva. Nemyslím teraz 5 minút pred písomkou, skôr tie 5 sekundové zvolania, keď si naozaj neviete rady. Niečo typu – Bože pomôž, lebo to nezvládnem! – Bože, zachráň ma! – Bože, ak toto prežijem, budem v teba veriť!

A potom sa to stane. Podarí sa. Zachrániš sa. Zvládneš to. Vyliečiš sa. Ten človek nezomrie.

A život ide ďalej. Zabudneš. Ale keď príde reč na zázraky, alebo nebodaj na Boha, len si povzdychneš: „Kiež by urobil nejaké znamenie, že tu naozaj je.“

Myslím, že podobnosť s farizejmi vôbec nie je náhodná. To že Boh koná je možné vidieť v mnohých chvíľach.

To, že Ježiš je skutočný záchranca dokazoval celým svojim životom. Farizeji stáli rovno pred Ním, videli zázraky, ktoré podľa „Písem“ mohol robiť len skutočný záchranca, no aj tak tomu veriť nechceli.

Pokrytecky sa postavili pred Ježiša, zahrali sa na hlúpych a žiadali si znamenie. A keďže ho nedostali, mali zámienku aby neverili.

Čo sú tvoje zámienky?