Ježiš v jednom príbehu (Lk 15:1-7) prirovnáva ľudí k ovciam. Ak vám to neznie práve najprívetivejšie, máte pravdu. Ani v Ježišovej dobe to nebol kompliment.

 

Ovca je hlúpe zviera. neustále sa stráca, neustále blúdi. 

Keď zavoláte na psa, pribehne k vám. Keď zavoláte na ovcu, beží od vás preč. 

 

Keď sa ovca stratí a vy ju nájdete, jediný spôsob, ako ju dostať domov je zviazať jej nohy, zobrať na plecia a odniesť domov. Nič iné nefunguje. Môžete na ňu volať, kričať, nadávať jej, ale ovca za vami nepôjde.

 

Možno ste videli britské dokumentárne filmy o ovciach. Akonáhle ovca nájde pastvu – trávu, začne ju žrať, skloní hlavu a všetko okolo pre ňu zmizne. Vidí len zelenú trávu. Nezáleží čo sa deje, ona vidí len trávu. A ide za trávou. Keď ju zožerie, hľadá novú – a takto sa posúva kdekoľvek je tráva. Či je to na okraji útesu, alebo čohokoľvek. Aj preto sa nejedno stádo oviec už z britských útesov zrútilo.

Ovce nerozmýšľajú. Jednoducho jedna po druhej padajú z útesu. Slepo nasledujú jedna druhú. (Ale pastiera ani za svet.) 

 

Možno si teraz hovoríte, že Ježiša takto nepoznáte. Veď on bol milý, príjemný, láskavý, ako môže niečo také o ľuďoch tvrdiť? Veď to je urážka.

Hovoríte si: „Možno sa niekto cíti ako ovca, ale ja rozhodne nie som ovca. Som niekto. Premýšľam. Nepotrebujem takého Boha, čo sa zo mňa vysmieva.“

 

Toto ale nie je výsmech. Je to konštatovanie. Tvrdé, ale pravdivé. 

 

Určite ste videli kopec reality show typu Superstar, kde sa prihlásili (a skončili nakoniec v hviezdnej rote) ľudia, ktorí si mysleli, že vedia spievať, ale skutočnosť bola presne opačná.

Veľakrát som sa sám seba pýtal, či sa nenašiel v ich okolí nikto, kto by im to povedal predtým, ako sa do súťaže prihlásili. A možno sa aj našiel, ale daný človek mu neveril, až kým neskončil na smiech pred celým Slovenskom (a možno si až do dnes myslí, že spievať vie).

 

Vo všeobecnosti toto správanie považujeme za hlúpe.

Túžime mať vo svojom okolí človeka, ktorý nám povie pravdu. Pretože jedine ak poznáme realitu, dokážeme jej čeliť, vyrovnať sa s ňou prijať ju.

Potrebujeme poznať pravdu. A pravdou, ktorú Ježiš konštatuje je, že sme ako ovce. Všetci. Či sa nám to páči, alebo nie.

 

Bezhlavo. Bez rozmýšľania. Bez toho, aby sme sa zastavili a zamysleli prečo to vlastne robíme.

Ženieme sa za rôznymi vecami. A ženú nás rôzne veci.

Romantický vzťah? Kariéra? Zábava? Sex? Deti? Vnúčatá? Práca? Závislosť? Alkohol? Strach? Pocit viny? Neodpustenie? Pocit šťastia? Pocit užitočnosti?

 

Sme rovnakí ako ovce, ktoré idú bezhlavo za svojou potravou.

Ale čo sa stane, keď dôjdeme na kraj útesu? Kde už nebude tráva? Kde sa s nami priateľ/priateľka rozíde, manžel zomrie, kariéra skončí, deti odídu do sveta? Čo sa stane, keď to, v čom máme svoju najväčšiu nádej v tomto svete zlyhá? 

Padneme bezhlavo do priepasti, alebo? Kto nás zachráni? Kto nám pomôže? 

 

2.Nedokážeme sa vrátiť sami

Uvedomili ste si niekedy, že ľudia si najčastejšie siahajú na život, keď sú na úplnom vrchole alebo na úplnom dne? Prečo?

Pretože to je miesto, kde človek zistí, že to za čím sa tak bezhlavo hnal vlastne nemá význam. Že to, za čím sa tak bezhlavo hnal, nedáva to naplnenie, štatie či uspokojenie, ktoré sľubuje, že dá.

Toto je miesto beznádeje. Človek zrazu dvihne hlavu a pýta sa: „Ako som sa sem vlastne dostal?“ Rovnako ako osamotená ovca na kraji útesu.

 

Keď sa teda nejakým zázrakom spamätáme, zistíme, že sme úplne mimo. Že sme sa stratili. Že nevieme kam ísť. Ako sa vrátiť. Zistíme, že sme osamotení. Bezmocní. Zúfalí. A hlavne. Nedokážeme sa zachrániť. Nedokážeme si sami pomôcť.

Ani smrť ani život nie je východisko z prázdnoty.

Ale tu Ježišov príbeh nekončí.

 

Pokračuje a hovorí, že On je pastier. Dobrý pastier. Ktorý nechá celé státo, keď sa jedna z oviec stratí a začne ju hľadať.

A On to naozaj urobil.