Táto debata je ako naša krajina. Každý rozpráva. Nikto nepočúva. Nič sa nedozvieme. Je to chaos.
Povedal dnes ráno na margo prvej predvolebnej debaty Trump – Biden jeden americký novinár.
Osobne mám pocit, že to nie je len o tejto debate, ale o celej spoločnosti a nielen v USA.
Každý je zrazu odborník na všetko. Či je to futbalový zápas, politika, bezpečnostné opatrenia v súvislosti s covid ochorením, atď. Pacient hovorí lekárovi, aké mu má spraviť vyšetrenia /podľa toho, čo sa dočítal alebo vygooglil/, stavbár hovorí stavebnému inžinierovi či architektovi, že projekt je zlý, a že to treba urobiť úplne ináč, majiteľ firmy hovorí grafikovi, ako má vyzerať grafika a mohli by sme pokračovať ešte dlho.
Odkiaľ sa v nás ľuďoch berie tá istota, že JA viem všetko najlepšie, že MOJE informácie sú tie jediné správne a všetci naokolo sa mýlia?
Kde sa stratil rozumný dialóg, racionálne argumenty, dôvera autoritám a ich kompetenciám?
Ako sme sa ale ako spoločnosť dostali do bodu, kedy hlupáci, ktorí hlasno kričia majú pravdu, a múdri, ktorí mlčia sú za hlupákov a nedajbože klamárov? A aké je cesta z tohto postfaktuálneho marazmu? Existuje vôbec?
Raz mi jeden priateľ povedal: „Máš pravdu, ale nepomáhaš.“
Čo z toho, že máš pravdu, ak ti na iných nezáleží? Pravda bez skutočného záujmu o druhých je len kladivo, ktorým si dokazujeme vlastnú nadradenosť, aby sme zakryli naše vlastné pochybnosti o sebe. Strach z toho, že nevieme kým sme, a či na nás niekomu vôbec záleží.
Jediné, čo nás dokáže z tejto ilúzie vytrhnúť je pravda spojená s láskou. Záujmom o druhých. Súcitom so slabšími, zraniteľnejšími, trpezlivosťou s kritikmi, ohováračmi, mudrlantami aj menej rozumnými ľudmi.
Jeden staroveký židovský učenec Pavol to napísal tak skvelo, že už aj ľudia, ktorí nechcú mať s Bohom nič spoločné, si tieto jeho slová dávajú citovať na svadbách. Či už veríte v Boha alebo nie, tieto slová potrebujeme do svojich životov.
Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zvučiaci činel. 2 A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. 3 Ak by som rozdal všetok svoj majetok, a ak by som vydal svoje telo, aby som sa mohol chváliť, no lásku by som nemal, nič by mi to neosožilo.
4 Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; 5 nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; 6 neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; 7 všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. 8 Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. 9 Lebo iba sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. 10 Ale keď príde to, čo je dokonalé, to, čo je čiastočné, sa pominie. 11 Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. 12 Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný. 13 Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska.
Poviete si, že to sú síce krásne ideály, ale je to utópia. Nemožné. Takto nedokáže milovať človek. Jedine Boh.
Súhlasím.
Boh je láska.
A kým nepochopíme, akí nehodní tej Jeho lásky sme, a že On nás napriek tomu miluje až za hranice smrti, potom nikdy nebudeme poznať svoju hodnotu, a navždy budeme budovať tento postfaktuálny chaos.
Ale v momente, keď to pochopíme a kapitulujeme, príde zmena. Príde On. A príde aj spokojnosť uprostred covidu, či čohokoľvek čo nás čaká.
