Nie je dávanie ako dávanie. Určite sa vám už stalo, že vás na ulici niekto zastavil, a sveto-svete sa dušoval, že mu ukradli peňaženku, že sa potrebuje dostať domov a potrebuje na to 3€. Alebo, že už týždeň nejedol teplé jedlo, a chcel by sa najesť. Alebo… no proste čokoľvek, fantázii sa medze nekladú. (Niekedy sa stane, že vás o tom presviedča daný človek už po 3-4 krát…no zjavne je aj zábudlivý…)

Čo robíte v takomto prípade? Takáto pomoc očividne nie je veľmi efektívna. Otázka dokonca znie, či je to nejaká pomoc, alebo je to len pohladenie nášho „svedomia“. Takáto pomoc škodí. A nie je dávaním, ale v skutočnosti spôsobuje ešte väščí úpadok. (Verím, že teraz vás napadlo jednoduché riešenie 🙂 Nebudem takýmto ľuďom veriť, a nebudem im dávať nič, pretože všetko sú to len klamári, čo chcú peniaze na drogy alebo alkohol). Bingo, presne to som chcel, aby ste si povedali 🙂

Verím, že máme pomáhať ľuďom. Aj takým, ktorí klamú, aj takým, ktorí sú opití, alebo inak omámení, jednoducho každému, kto o to prosí aj kto je ticho, ale je zjavné, že pomoc potrebuje (V zmysle Mt 24). Problém je vo mne. Pretože skutočne pomôcť takémuto človeku je oveľa ťažšie ako vytiahnuť 50€ z vrecka. Chce to čas, trpezlivosť, sebazaprenie. Chce to prekonať svoju pohodlnosť a svoje sebectvo. A s týmto mám teda veľký problém, neviem ako vy. Ale jedine tento spôsob je skutočne efektívny.

Ak chcem zmeniť niečí život, musím investovať do jeho života svoj čas. A to je omnoho ťažšie ako akákoľvek iná forma pomoci.