„Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“ J 17:1
Spomedzi všetkého, čo robil náš Kristus Pán, mali by sme obzvlášť chcieť počuť to, ako si počínal, keď sa modlil a hovoril so svojím nebeským Otcom. Je napísané mnoho o tom, ako učil a konal zázračné znamenia, ale málo o tom, ako sa modlil. Tu máme pred očami mnoho slov, ktoré vyslovil pred svojimi učeníkmi a im zanechal. Ale nikto o to nedbá. Ak by to nebolo napísané, utekali by sme za tým aj na koniec sveta. Je to skutočne neobyčajne sústredená a úprimná modlitba, v ktorej otvára a vylieva celé svoje srdce pred nami aj pred Otcom. No používa také slová, ktoré našim ušiam znejú ako bezmocné detské táranie, ktoré nestojí ani za povšimnutie, ak ich počúvame bez Ducha Svätého. Veď rozum a ľudská múdrosť si nevšímajú to, čo sa neprestavuje a neprizdobuje ohromnými veľkolepými slovami, ktoré spôsobia, že všetky oči a uši idú vypadnúť. Ale ak by sme vedeli a uvážili, kto je Ten, čo prosí, a tiež kto je Ten, ktorého prosí, nepovažovali by sme tieto slová za zanedbateľné a nedôležité, ale uvedomili by sme si a cítili neobyčajnú moc a útechu, ktorú majú a prinášajú tieto jednoduché slová. Veď Kristus tu zachováva pravidlo, ktoré sám ustanovil a učil v Matúšovi 6:5-7, že ak sa chceme správne modliť, nemáme hovoriť mnoho pekných slov, ale jednoduché slová zo srdca. Preto by sme túto modlitbu nemali považovať za nedôležitú a zapodievať sa ňou len povrchne, akoby ju tvorili zbytočné slová človeka a každý si myslí, že by to vedel lepšie. Ak by sa aj niekto pokúsil vylepšiť ju, jeho schopnosti, slová a správanie by čoskoro stroskotali. No suma a dôvod tejto kapitoly je: Po dobrej kázni má nasledovať dobrá modlitba. To znamená, že keď si vyslovil Slovo, mal by si začať stonať a túžiť, aby malo aj moc a prinieslo ovocie. Veď keď teraz Kristus Pán vyslovil a dokončil všetko svoje učenie, vykonal svoju úlohu a obdaril svojich učeníkov dlhou skvelou utešujúcou kázňou, nakoniec aj On musel prosiť za nich aj za všetkých kresťanov, aby úplne vykonal svoju úlohu ako náš Veľkňaz, nevynechal nič, čo mohlo slúžiť na ich posilnenie a ochranu, pretože sa ich chystal zanechať samých vo svete. Preto vždy hovorievam, aká nevyhnutná je modlitba kresťana: Bez nej viera nemôže existovať ani vytrvať. Preto ak niektorí vyučujú, počúvajú a poznajú Božie Slovo, no nemodlia sa, prezrádzajú tým, že sú ešte stále pyšní a spokojní, akoby nepotrebovali všade Božiu milosť, nevidia svoju núdzu ani nebezpečenstvo, myslia si, že pevne sedia a už majú to, čo by si mohli žiadať. No diabol je priamo za nimi, zaútočí a zvrhne ich skôr, ako si všimnú, že sa niečo deje. To preto nás Kristus vlastným príkladom učí nezabúdať popri kázni na modlitbu, aby Slovo nezostalo bez ovocia, keď sa vyslovuje.
St. Louis ed., 8:746-747.
