„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37
Úbohé svedomia, keď sa majú zaoberať Bohom, chceli by vedieť, že náš Pán Boh im zaraz povie: „Tvoje hriechy sú odpustené,“ aby sa mohli uspokojiť a povedať: „Som si istý, že je môj hriech odpustený.“ Potom je smäd uhasený. Inak si srdce povie: „Neviem, či mám milostivého Boha a či sú moje hriechy odpustené, lebo som dobre nežil.“ Taký smädný človek, aj keby konal dobré skutky stovky tisíc rokov, nikdy nemôže na toto prísť a povedať: „Boh mi hovorí áno; som si istý, že moje hriechy sú odpustené.“ Toto zažil opát Hilarion z Gazy. Žil svätým životom mnícha takmer sedemdesiat rokov. Keď mal zomrieť, aj jeho prestrašila smrť, hoci povedal: „Duša moja, prečo sa obávaš, veď si slúžila Bohu takmer sedemdesiat rokov?“ Toto nemohol povedať vrah na kríži, veď sa nemohol pýšiť žiadnymi skutkami ani službami. Skutočne, tí, čo Krista a Jeho Slovo nepoznajú správne, musia zostať smädní. Ale sektárske duše nepoznajú Krista. Preto ich tento smäd zabije a oni v ňom musia zahynúť. Ale tí, ktorí cítia smäd, poznajú Krista, počujú a prijímajú Jeho Slovo, žasnú nad ním a vravia: „On je pravý prorok a pravý Kristus.“ Ľudia nekázali takto, ako dnes. Keď Božie Slovo pred 12 či 15 rokmi znovu nadobudlo význam, ľud usilovne počúval. Všetci sa tešili, že sa viac nemusia mučiť dobrými skutkami a hovorili: „Oslavujme Boha, že teraz máme vodu na pitie. Lebo my sme boli smädní. Učenie evanjelia bolo chutné. Pili sme ho a bolo to lahodné učenie.“ Ale teraz sme preplnení a unavení z tohto nápoja. Náš Pán Boh musí odísť a nechať nás zomrieť od hladu. Lebo On zostáva s tými, ktorí cítia svoju biedu. Ale tých, čo to vedia, je málo. Väčšina ľudí premenila evanjelium na telesnú slobodu, telesné občerstvenie a nápoj – už sa viac nechcú postiť a modliť. Z evanjelia získali výhodu a viac sa nestarajú o osud svojej duše. Nehľadajú útechu v evanjeliu. Už im viac ani nechutí.
St. Louis ed., 8:79-80.
