„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11
Keď diabol vidí, že Kristus získava učeníkov, začne zúriť, vylieva si všetok svoj hnev, celou silou a všetkou lžou proti tomu bojuje a bez prestania pracuje, aby ich odtrhol od Krista. To preto Kristus prosí Otca, aby ich chránil a zachoval pod svojím menom, aby sa neroztratili, takže jeden bude odtrhnutý tu, iný tam, ale aby zostali nerozdelení a jedno. … Ale my neporozumieme ani nepochopíme, čo znamená „jedno“, musíme tomu len veriť. Ale toto „jedno“ nie je nič iné ako to, o čom hovorí sv. Pavol v 1. liste Korintským 10:17, 12:12 a inde, teda že my, kresťania, sme všetci jedno telo. … Toto je úžasne silná útecha pre všetkých, ktorí veria v Krista a pridŕžajú sa Slova, teda že my všetci sme súčasťou jediného tela a máme výsadu, že všetko, čo postihne jeden úd, postihuje celé telo, to neznamená totožnosť alebo zhodu. Lebo hoci mnohí sú jednej mysle a vôle, neprijímajú sa navzájom ako v jednom tele. Na základe tejto jednoty v tele sa kresťanstvo nazýva spoločenstvo svätých, nie podobnosť svätých, keďže všetci svätí či kresťania sú ako jeden zväzok či ako jeden koláč. V súlade s tým má kresťan útechu, lebo vie, že keď naň útočí diabol, neútočí na prst, ale na celé telo – na všetkých kresťanov vo svete, a ešte k tomu aj na Boha a Krista. … Veď k takej jednote patrí, že žiadna časť či kúsok nežije a nevníma sama osebe bez života a vnímania všetkých ostatných, teda celé telo. Preto ak trpí ten najmenší úd kresťanstva, čoskoro to pocíti celé telo a povstane, takže všetci sa dajú do pohybu, začnú sa sťažovať a volať. Potom to počuje a vníma aj naša hlava, Kristus. A aj keď sa môže trošku omeškať, keď začne s hnevom hľadieť a ohŕňať nosom, určite nebude žartovať. Lebo toto povedal skrze proroka Zachariáša v 2. kapitole, verš 12: „Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ … Ja tvrdím, že toto je tá najväčšia útecha kresťanov v každom utrpení, či trpia od diabla, alebo na nich útočí svet: Netrpia sami, ale trpia všetci kresťania na zemi, dokonca aj všetci anjeli v nebi spolu s Kristom a sám Otec berie na seba ich utrpenie a pomáha im ho znášať. Jednému kresťanovi sa nemôže stať nič, čo by neovplyvnilo všetkých. Ak to vieš a veríš tomu, dokážeš zniesť a prekonať všetky možné pohromy. … Preto sa viera musí pridŕžať tohto slova navzdory svojim pocitom i kriku sveta, ktorý verí, keď útočí na jednotlivého kresťana, že ho vykáže tam, kam patrí, a nik mu nedokáže pomôcť ani ho vyslobodiť, presne ako sa svet chvastal a tešil ohľadom Krista, keď visel na kríži. Vidíš, toto je jednota kresťanov, ktorú Kristus naznačuje týmito slovami. Ale človek nedokáže dosiahnuť túto jednotu, iba ak nás Boh zachováva v svojom mene, ako povedal, to je, ak zostaneme v Slove, ktoré sme dostali od Krista. Lebo slovo nás drží pohromade, aby sme všetci zostali pod jednou hlavou a držali sa Jeho samého, nehľadali inú svätosť ani nič iné okrem Krista netvrdili pred Bohom. Súhrnom, do Kristovho tela sme včlenení skrze Slovo, takže všetko, čo má On, je naše a môžeme Ho prijať ako naše vlastné telo. Ba čo viac, aj On musí prijať všetko, čo sa nám deje, takže svet, diabol ani žiadne nešťastie nám nemôžu uškodiť, ani nás poraziť. Lebo žiadna sila na zemi nie je dosť silná na to, aby zničila túto jednotu. Ale sa diabol snaží urobiť toto: hľadá, ako by preťal toto puto a odtrhol nás svojou lžou od Slova. Kde sa to stane, tam už vyhral. Lebo mimo Slova už nie je jednota, ale len a len rozdelenie, nespočetné sekty a skupiny, ktoré diabol uvádza do zmätku svojimi povrazmi a sieťami, to je, ľudským učením, keď každý hľadá nejakú zvláštnu svätosť vo svojich skutkoch.
St. Louis ed., 8:804-808.