Zamyslenia

Ako keď sa sníva hladnému o jedení, ale keď precitne, hlad je neukojený… (Iz 29,8)

Toto je prorocké slovo, ktoré má čo povedať aj nám dnes. Je to volanie zo sveta večnosti, aby sme sa my, ktorí žijeme v kultúre zameranej na konzum, vlastníctvo, predvádzanie sa, zobudili. Aby sme v pravde vedeli rozoznať sen a skutočnosť.

Boh nám chce zjaviť rozdiel medzi tým, čo si myslíme alebo mienime a tým, čo je skutočnosť. Spomínam si na svoje prvé roky kresťana. Nie som z kresťanskej rodiny. Nikdy som nestretol svojho otca a moja mama si ma nemohla nechať. Dostal som sa k dobrým adoptívnym rodičom. Skoro som sa však dostal na scestie. Keď som mal devätnásť rokov, bol som odsúdený na dva roky. Na ulici som ale stretol ľudí, ktorí mi svedčili o Ježišovi. Smial som sa im, bol som vulgárny a povedal som, že na rozprávky neverím. Po čase sa mi ale toto svedectvo v myšlienkach pripomenulo. Prišla myšlienka: Čo keď hrob nie je to posledné čo ťa čaká? Čo keď je to vstupná brána do večnosti? Čo keď mali tí kresťania pravdu?

Začal som si čítať Bibliu a pochopil som, že Boh existuje. Hľadal som Ho a našiel som. Za pomoci Božieho Slova a Ducha Svätého som sa dokázal postaviť a povedať, že verím v Ježiša Krista. Bol som oslobodený od viacerých vecí, ktorými som bol poviazaný. Stal som sa z milosti Božím dieťaťom. Vďačnosť vo mne bola obrovská. Začal som k tomu prikladať obrovské slová vyznania. Nie preto, aby som vyzeral duchovnejšie ako ostatní, jednoducho som tomu veril. Keby ste sa ma vtedy spýtali na niektoré miesto v Starej alebo Novej zmluve, či tomu verím, moja odpoveď by bolo jasné áno. Vedel som, že Biblia je Božie slovo a veril som všetkému, čo je tam napísané. Je ľahké kráčať po vode, keď je len päť centimetrov hlboká.

Podobne je ľahké spievať slová Lutherovej piesne: Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú! keď sedíme v bezpečí v kostole alebo modlitebni.

Moja dôvera v Bibliu a Boha nebola ale taká veľká, ako som si nahováral. Poznanie bolo dobré a správne, ale nevedel som, že je to len teória. Myslel som si, že mám silnú vieru a nebál som sa vyznať Krista. Avšak to, čo som si myslel, že si myslím, nebolo v mojom živote skutočné.

Vo svojej láske a milosti mi Boh chcel túto pravdu zjaviť a zobudiť ma zo sebaklamu. Chcel ma naučiť rozlišovať medzi snom a skutočnosťou. Voviedol ma do služby, v ktorej sme pašovali Biblie do krajín za „železnou oponou“, ako sme nazývali hranice a múry, ktoré vtedy rozdeľovali Európu. Sedím si tak v aute spolu so Stevenom. Závora za nami je zavretá.

Čaká nás kontrola auta rumunskými colníkmi. Dostávame rozkaz vystúpiť z auta. Jeden ozbrojený colník berie Stevena do malej búdky vedľa, druhý mi oprie o chrbát zbraň a ďalší dvaja prehľadávajú auto. Bál som sa a vôbec som netúžil spievať: … môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú!

Cítil som len strach. Moje presvedčenie o Božej všemohúcnosti a dôvera v Božie sľuby sa rozpadli ako dom z karát. Mal som teoretickú vieru. Naučenú dôveru v Boha. Žiaľ, bola to len učebnicová teória, ktorá neprežila stretnutie s tvrdou realitou na hranici v Rumunsku. Uvedomujem si o koľko ľahšie je ukazovať cestu iným, než sám po nej kráčať. Moja viera bola odhalená. Bola to dobrá teológia, ale bez vnútornej skúsenosti.