Zamyslenia

Ako keď sa sníva hladnému o jedení, ale keď precitne, hlad je neukojený… (Iz 29,8)

Teórie nám nepomáhajú, keď sme naozaj v núdzi. Mnohí sú silní vo vierouke a strážia správne zvestovanie. Samozrejme, že je Božia vôľa, aby to tak bolo, ale život viery je vo svojej hĺbke v skutočnosti osobný vzťah ku všemocnému Bohu.

Tam na hranici som sa cítil nielen ako keby som stratil vieru, ale bál som sa aj o to, že zničím našu úlohu. Cítil som sa nehodný slúžiť prenasledovaným, ktorí boli ochotní trpieť pre svoju vieru.

Musel som uznať, že keďže moja viera je len teóriou, nemôžem už pracovať ako farár. Rozhodol som sa, že skončím. Bolo to to najčestnejšie, čo som mohol spraviť voči sebe, voči Bohu a voči ľuďom, ktorých som mal viesť.

Takýto človek predsa nemôže byť farárom. Rozhodol som sa. Keď som prišiel domov, mal som to doriešiť. Tento sľub som dal Bohu aj sebe. Nepovedal som to svojmu kolegovi. Nechcel som, aby vedel, akého málo duchovného a slabého spolupracovníka mal so sebou.

Keď som prišiel domov, bol som mimo. Myslel som si, že som veriaci. Nahováral som si, ako silno verím. Zrazu som zistil, že nemám ani vieru, ani sa neviem obetovať. Bolo mi zle. Nechcel som naspäť do sveta, z ktorého som bol zachránený, ale bolo mi ťažko nazývať sa Božím dieťaťom, keďže som nedokázal Bohu dôverovať, keď naozaj o niečo šlo. Nedokázal som si ani čítať Bibliu, ani sa modliť. Svoje útočisko som hľadal v starej knihe od Luthera, ktorú mi raz dal jeden starý muž.

Otvoril som náhodne niekde uprostred a čítal som, aj keď som si vo vnútri stále opakoval: Si nehodný, si nehodný byť farárom, si nehodný takej služby. Nemáš vieru.

A zrazu som čítal: Prečo stále rozprávaš o svojej nehodnosti, keď Boh sa na ňu nikdy nepýta?

Tieto slová zapálili svetlo v temnote. Boh začal hýbať mojimi myšlienkami. Akoby mi Boh chcel povedať: „Nehľadaj vieru vo svojom srdci. Ale príď taký aký si, so svojím nedostatkom viery a povedz o svojej núdzi Ježišovi. On je pôvodca a dokonávateľ viery. Ak ti chýba viera, choď k jej Pôvodcovi.“

Predstavte si, mňa, ktorý som už nič nemohol, mňa, ktorý som zlyhal, keď išlo do tuhého, mňa Boh neodvrhol, ale dotkol sa ma Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia. On obnovil moje povolanie k službe.

Predstavte si, to, čo som si myslel, že je koncom môjho dedičstva a mojej služby, koncom viery a nádeje, bolo v skutočnosti bránou nádeje, kde Boh konečne mohol vo všetkých oblastiach vstúpiť do môjho bezmocného života.

Prikryl moju neveru svojou vernosťou.

Prikryl môj nedostatok viery svojím dokonalým dielom spásy. Prikryl moju beznádej svojím večným evanjeliom.

Keď mám takého Boha, nemôžem inak, len Mu slúžiť uprostred všetkej svojej nedokonalosti a trápení. Veď keď som slabý, som silný v Ňom.

Pravda bolí. Áno, dokáže bolieť, ale nespôsobuje len bolesť. Pravda aj oslobodzuje. Slávte Boha!