„O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol len ich na vysoký vrch, kde boli sami. Tam sa pred nimi premenil. Rúcho mu tak zbelelo, že by ho nijaký bielič na svete nevedel tak vybieliť.“ (Mk 9:2-3)
Zázrak premenenia nespočíva v tom, že Ježiš žiaril ako slnko, ale v tom, že tak nežiaril stále. Keď Ježiš zostúpil na zem, nevzdal sa svojej božskosti. No zahalil svoju slávu a odložil privilégiá svojej božskosti.
Ježiš Kristus je Boh. Je jeden z Trojice. Je rovnako večný ako Otec a Duch Svätý a je si s nimi rovný. Ježiš bol Bohom pred svojím narodením a ostal Bohom, aj keď sa stal človekom. Jeho božskosť predchádzala ľudstvo, Máriu či Betlehem.
Ježiš neodložil svoju božskosť, odložil privilégiá svojej božskosti, aby nám ukázal, čo znamená slúžiť. Pavol hovorí veriacim vo Filipách: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa…“ (F 2:5-7)
Máme nasledovať Jeho príklad. Ak bol Ježiš ochotný odložiť privilégiá svojej božskosti, o čo viac by sme mali byť my, ľudia s hriešnymi srdcami, ochotní povýšiť potreby ostatných nad tie naše?
Nie je to jednoduché. Vlastne by sme mohli povedať, že je to priam nemožné – nemožné bez pomoci Ducha Svätého. Našou úlohou nie je imitovať Krista, ale odovzdať Krista, ktorý žije v nás a dáva nám svoju lásku a moc. Len tak dokážeme povýšiť potreby iných nad vlastné, milovať ľudí, ktorých v skutočnosti až tak nemusíme, či naozaj zomrieť sebe samým. Zdá sa, že je to nemožné, no presne do takéhoto života nás Pán Boh povolal.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast