„Svet však hynie, aj jeho žiadosť (hynie), ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ (1J 2:17)
A. M. Bounds raz napísal: „Nebo by malo tak veľmi napĺňať naše srdce, ruky, naše spôsoby, konverzácie, náš charakter a vlastnosti, že by všetci naokolo mali postrehnúť, že sme cudzincami… Nebo je naša krajina pôvodu a náš domov a úmrtie nie je hodinou smrti, ale hodinou narodenia.“
Život plynie rýchlo a vieme, že jedného dňa znovu uvidíme našich milovaných v nebi. Ich absencia v našom živote je ako čiarka, nie ako bodka. Zem je len dočasným bydliskom, kde sa rozhodujeme o našej večnosti. Jedného dňa si Ježiš Kristus povolá všetkých veriacich do neba – buď zomrieme, alebo sa Pán vráti.
Nebo je naším skutočným domovom a nádej, že jedného dňa budeme v nebi, by nás mala motivovať. Ako povedal Warren Wiersbe: „Pre kresťanov nebo nie je len destináciou, ale motiváciou.“
Biblia nám to pripomína v 1. Jánovom liste: „Nemilujte svet… Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta. Svet však hynie, aj jeho žiadosť (hynie), ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ (1J 2:15-17)
Čo však s ľuďmi, ktorí nemohli spraviť všetko, po čom túžili, lebo im to nedovolila invalidita alebo iná choroba, za ktorú nijako nemohli? Čo s tými, ktorých životy boli kratšie, ako dúfali? Boh nepremárni žiaden život ani dar.
Pre veriaceho smrť nie je koncom života, ale jeho pokračovaním na inom mieste