„Ich modly sú striebro a zlato, dielo ľudských rúk. Tí, čo ich zhotovili, budú im podobní, i každý, kto v nich dúfa.“ (Ž 115:4, 8)
Mojžiš nebol preč veľmi dlho, keď niektorí Izraeliti pristúpili k Áronovi, a v podstate povedali: „Už sme akosi unavení z čakania na Mojžiša. Potrebujeme boha, ktorého môžeme uctievať. Pamätáte si na všetkých egyptských bohov? Potrebujeme boha, ku ktorému sa môžeme načiahnuť a dotknúť sa ho.
Áron ich mal pokarhať a povedať: „Vy ste sa zbláznili! Uctievajte Hospodina! Pozrite sa na všetko, čo pre vás vykonal!“ Namiesto toho roztopil zlato, ktoré mu priniesli, a vytvoril z neho zlaté teľa, ktoré mohli uctievať.
Nám je to cudzie. Ako sa to mohlo stať? Je to jednoduchšie, než si myslíme. Ich modloslužba mala dve fázy. Prvá bola rafinovaná a menej očividná. Druhá bola do oči bijúca a zásadná. Jedna vždy vyplynie z druhej.
Koreňom ich otvorenej modloslužby bolo vzdialenie ich srdca od Pána a ich prílišné spoliehanie na Boží nástroj, Mojžiša. Ich prvou modlou bol Mojžiš a tou druhou zlaté teľa.
Môžeme si urobiť modly z ľudí, ktorých obdivujeme. Už si niekedy počul o hrdinoch športu? A čo Superstar? Zo žartu môžeme povedať: „Zbožňujem toho človeka“ alebo „Je gitarový boh“, či „Tento človek je športovým bohom.“ Keď však vidíme, ako sa niektorí ľudia správajú, možno ten človek je pre nich bohom.
To isté môžeme urobiť aj v cirkvi. Môžeme si urobiť modlu z Božieho muža alebo ženy, niekoho, koho Pán použil na to, aby nás požehnal. Dôležitá správa: Sú to rovnakí ľudia ako ty a každý ťa určitým spôsobom sklame, bude ťa tvarovať a formovať.
Nepotrebujeme modly. Nerobme si modly ani z ľudí, ani z vecí.