„A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Radcu, aby bol s vami až naveky“ J 14:16
„Keď zachovávate moje prikázania a žijete v bratskej zhode – na tom budú ľudia vidieť, že ma milujete –, musíte si byť vedomí, že diabol bude na vás útočiť, svet začne byť nepriateľský a bude vám spôsobovať všemožné trápenie a bolesť a vašu lásku vám falošní kresťania a sekty budú odplácať rozličnými diabolskými úskokmi. Nedajte sa odradiť, ale naďalej zostaňte v mojej láske. Nič vám nehrozí, nebudete opustení. Lebo na vás nezabudnem a nebudem sa z neba len nečinne prizerať. Nebudem sa venovať ničomu inému, budem len váš milý kňaz a prostredník, budem úpenlivo prosiť Otca, aby vám dal Ducha Svätého, ktorý vás bude potešovať, posilňovať a ochraňovať v každom nebezpečenstve, aby ste vždy zostali v mojej láske a vedeli radostne znášať všetko, čo vám budú kvôli mne robiť.“ Ale ako sa tieto slová, „budem prosiť Otca“, dajú dať do súladu s tým, čo povedal predtým v 13. verši: „a čokoľvek budete prosiť v mojom mene, učiním to“? Tými prvými slovami sa dokazuje ako skutočný Boh, ktorý sám chce dať to, čo od Neho žiadajú. Tie neskoršie hovoria, že chce žiadať Otca, aby dal Radcu. Ako možno povedať o Tom, ktorý je pravý Boh, že bude niečo žiadať od niekoho iného? Lebo podliehať niekomu a musieť niečo prijať od iného, to nie sú vlastnosti Boha, keďže Boh dokáže sám všetko vykonať i všetko dať. … Pouvažuj nad celým textom a pozri sa aj na to, čo povedal predtým, aj na to, čo nasleduje, a zistíš, že Kristus vyslovuje aj slová Boha, aj slová človeka. To mocne potvrdzuje naše učenie a vieru, že On je zároveň pravý človek aj pravý Boh. Lebo ako sa dá vtesnať do jedného, že by mal naraz hovoriť ako Boh aj ako človek, keď to sú dve rozdielne prirodzenosti? Ak by stále hovoril ako Boh, nemohli by sme dokázať, že je skutočný človek. Ale ak by stále hovoril ako človek, neuvedomili by sme si, že je aj pravý Boh. Preto to musel striedať – raz použiť slová, ktoré prináležia božskej prirodzenosti, a inokedy slová, ktoré prináležia ľudskej prirodzenosti. No oboma spôsobmi hovorí stále jedna osoba, niekedy, akoby bol iba Boh, inokedy, akoby bol len človek. Lebo ak je oboje – aj Boh, aj človek v jednej osobe, prečo by nemal používať oba spôsoby vyjadrovania? Ale tu ich používa rýchlo po sebe v tej istej reči. Lebo ten, čo povedal: „Učiním, čo budete prosiť“, je ten istý, ktorý tu hovorí: „budem prosiť Otca.“ Robí to preto, aby to bolo nepochybné a zrejmé: v tejto osobe, v Kristu, nie je len božská prirodzenosť alebo len ľudská prirodzenosť, ale obe – božská aj ľudská sú neoddeliteľné v jednej osobe. … Osoba v Kristu zostáva nerozdelená, aby sa celej osobe prisudzovali vlastnosti božskej aj ľudskej prirodzenosti, aby sa mohlo o tejto osobe povedať: Človek Kristus, narodený z panny, je všemohúci a koná všetko, o čo prosíme, hoci nie pre ľudskú prirodzenosť, ale pre Jeho božskú prirodzenosť – nie preto, že sa narodil z matky, ale preto, že je Boží Syn. Aj opak je pravdou: Kristus, Syn Boží, prosí Otca, nie podľa božskej prirodzenosti alebo podstaty, podľa ktorej je všemohúci, ako je Otec všemohúci, ale pretože je pravý človek a syn Márie. Takto by sme mali tieto slová spájať a porovnávať v celistvosti osoby, vždy rozlišovať prirodzenosti, ale osobu nerozdeľovať. … Záverom: čo táto osoba, Kristus, hovorí a koná, vyslovuje a koná pravý Boh a pravý človek.
St. Louis ed., 8:370-383.