„A všetko, čokoľvek činíte, robte z duše jako Pánovi a nie ľuďom.“ (Kol 3:23)
Ľudia si mysleli, že starý kováč vo svojej biednej dielni bol príliš svedomitý, keď zlieval ohnivká veľkej reťaze. Reťaz sa dostala na loď a bol ňou pripevnený záchranný čln. Tak tam ležala nepotrebná dlhé časy, až sa raz strhla veľká búrka a záchranné člny boli hádzané do mora. Ale zlyhávali – trhali sa reťaze. Potom bol hodený ten, ktorý bol pripevnený reťazou starého človeka. S úzkosťou sledovali, či vydrží. Keby povolilo jediné ohnivko, drahocenný náklad ľudských životov by bol stratený. Vydržala.
Dievčatko, ktoré sa hralo nad priepasťou, skĺzlo a zachytilo sa o krík za sukničku zapnutú gombíkom. Keby ho krajčírka prišila hocijako, odtrhol by sa a dieťa by zahynulo.
Aká bude tvoja práca dnes? Budeš ju robiť ako pre svojho Pána?
Deň k práci určený ku koncu sa
níži, ide noc; zloženie diela sa už blíži.
Až tí, čo plačom raz orali i siali,
pred kráľa si snopky svoje poznášali.
PS 228, 6 a 9