Zamyslenia

„Tu povedal Ježiš: Súdiť som prišiel na tento svet, aby videli, ktorí nevidia, a aby oslepli, ktorí vidia. Počuli to farizeji, ktorí boli s Ním, a povedali Mu: Či sme aj my slepí? Riekol im Ježiš: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech; vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech zostáva.“ (J 9:39-41)

Kristus prišiel, aby nás naučil zavrieť diablove oči v nás a odstránil slepotu, aby sme nerobili rozdiel medzi mladým a starým, krásnym a škaredým atď., ale všetko považovali za rovnocenné, múdre i bláznivé, rozumné i hlúpe, muža i ženu, a aby sme sa zmierili so skutočnosťou, že náš blížny je človekom z rovnakého mäsa a krvi a má rovnaké telo ako my. Na to potrebujeme čistý, ostrý a dobre vycvičený rozum. Kristus nedbá na vonkajšie rozdiely; On dáva úctu i deti radšej starej a znetvorenej žene ako krásavici, ako jasne ukázal na Lei a Ráchel. Nerobí rozdiel, kde nechá zažiariť svoje dielo. … Sv. Pavol hovorí: „Boh povoláva tak, že prijíma chorých a bláznivých, aby zmiatol a zahanbil múdrych (1K 1:27). Keďže Kristus toto robí a považuje za zlo to, čo my považujeme za dobro, a naopak, berie všetko, po čom túžime, a dáva nám všetko, čo je nám na ťarchu. To je to, čo Kristus robí. Boh sa stal človekom… a v Jeho posledných dňoch nachádzame to, čo my považujeme za najväčšie zlo – zomieranie potupnou smrťou. Keď uvažujeme o celom Jeho živote, nenachádzame, že by si vzal niečo, čo je dobré pred svetom. Raz s veľkými poctami prichádzal do Jeruzalema a Jeho radosť zhorkla bolesťou. To, čo Boh teraz musí, je to najvznešenejšie: smrť a umieranie – Kristus ich podstupuje s láskou a úplne radostnou vôľou z poslušnosti k Otcovi. My pred nimi utekáme a myslíme si, že život je vznešenejší ako smrť. On prijíma sladkosť, dáva svoj život za smrť. A v tom čase, keď mal vystúpiť na trón slávy a vládnuť s Otcom na veky, musí – a robí to s radosťou – zomrieť na kríži, vzdať sa života a prijať smrť. Keďže to Kristus spravil, nepočúvam nikoho, kto chce vojsť do neba bez toho, aby Ho nasledoval. A pravá relikvia, ktorú spomína prorok, tkvie v kríži (Ž 21:12). Je taký svätý a vyvýšený, že ho nemožno vložiť do žiadnej monštrancie, do žiadneho striebra či zlata. Táto relikvia nie je nejaké drevo alebo kameň, ktorého sa dotkol, kým bol na zemi. Je to kríž, ktorý zosiela svojim dobrým deťom. Nijaký zlatník nedokáže vyrobiť nádobu, do ktorej by sa dala vložiť. Treba na ňu primeranú živú večnú monštranciu. Lebo táto relikvia žije v podobe ľudskej duše. Preto máme hľadať vnútornú, nie vonkajšiu relikviu. … Preto tí, ktorí majú vysoké postavenie v živote, nech naň nedbajú a zdvihnú oči vyššie. Lebo Kristus im pošle niečo, čo je lepšie ako čokoľvek, čo by mohli nájsť vo svete. Lebo im pošle protivenstvá, žiaľ, strach, starosti, zármutok, chudobu, odpor a chorobu. A na konci tvojho života bude na teba sústavne útočiť diabol, strašiť ťa a bude to robiť tak vytrvalo, že si budeš musieť zúfať. … Ale nech si každý dobre všimne, v čom má Boh zaľúbenie, aby radostne povedal: „Ach, môj milý Bože, som úplne presvedčený, že toto si mi poslal Ty. Vitaj, vzácna relikvia. Ďakujem Ti, môj dobrý Boh, že ma považuješ za hodného prežívať to, čo bolo najvznešenejšie v Tvojom živote. Ach, môj verný Kriste, pomôž mi; chcem to prijať statočne a nasledovať Ťa, podriadiť Ti moju vôľu.“ Potom je celá diablova moc rýchlo porazená. To je najvzácnejšia relikvia. Máme ju prijať ochotne a s vďačnosťou. Veď sám Boh túto relikviu posvätil a požehnal svojím najvznešenejším rozhodnutím a Jeho Otec v tom mal veľké zaľúbenie.

St. Louis ed., 12:1309-1311.

Martin Luther