Zamyslenia

„Povedala Mu žena Samaritánka: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody odo mňa, ženy Samaritánky? Židia sa totiž nestýkajú so Samaritánmi. Riekol jej Ježiš: Keby si poznala dar Boží a kto ti hovorí: Daj sa mi napiť, – ty by si Jeho prosila, a On by ti dal živú vodu.“ (J 4:9-10)

Pozrite ako láskavo sa k nej Pán správa. Nepoľavuje, ale hovorí: „Milá dcéra, je pravda, že ťa žiadam, aby si mi dala napiť. Som unavený, pokiaľ ide o moje telo. Ale toto nie je len o tom, aby som dostal nápoj pre telo; ide mi o niečo iné. Hľadám samaritánov, ako si ty; mala by si ma počúvať… Lebo radšej by som ja dal napiť sa tebe,… Keby si vedela, aký dar je teraz na zemi, pýtala by si si ho odo mňa, a ja by som ti dal iný nápoj, ktorý chutí lepšie ako táto voda.“ Závisí to od toho, či si uvedomíte tento dar a spoznáte, kto je Ten, čo ho dáva. No neviete o dare a ani o Tom, ktorý ho dáva… Skutočne, my, ktorí chceme byť svätí, nerozmýšľame nad tým a neuvedomujeme si, aký poklad je to, čo sa nám ponúka prostredníctvom milého evanjelia. Priateľu, koľkí spomedzi nás považujú evanjelium za pravý poklad, večný klenot a večný život? … Tam, kde sa ťaží striebro, nájdeš státisíce ľudí, ktorí ho nazývajú pokladom. Tam človek môže pracovať deň aj noc, aby získal pominuteľný poklad. Dal by Boh, aby sme sa zmenili a obrátili svoje srdcia, aby sme považovali slová kazateľa za Božie slová, a že je tu viac než vzdelaný muž či kráľ. Lebo nie anjel alebo státisíce anjelov, ale samotný Boží majestát, Boh, tu káže, to len ja to ušami nepočujem a nevidím svojimi očami. Počujem len hlas a slová môjho pastora, spolubrata či otca a to, že je tu ľudská bytosť. Ale ak by som k tomu mohol dodať, že hlas a slová otca alebo pastora nie sú ich, ale sú slovom a učením nášho Pána Boha, dobre by som spravil. Lebo nepočujem knieža, kráľa či archanjela, ale Toho, kto hovorí, že môže dať vodu večného života. Ak by sme tomu mohli veriť, boli by sme tí najspokojnejší. Ale nedostatok celého sveta, aj náš, tkvie v tom, že si tento dar neuvedomujeme. Aj ja sám som v tomto nedokonalý; neprijal som to tak hlboko a silno, ako by som chcel. Lebo v tom bráni telo a krv, veď vidia len pastora a brata a počujú len otcov hlas; nemôžu sa prinútiť, aby povedali: „Keď počujem jeho slovo, počujem dunenie hromov a svet plný bleskov.“ Ale toto nerobíme, a to je strašná pohroma, ktorú zaviňuje telo a krv, keď neuvážia, že vyslovené slovo a kazateľský úrad je taký poklad, ktorý je cennejší než nebo a zem. Inak by ľudia rozmýšľali takto: „Ak by som mohol počuť hovoriť Boha osobne, utekal by som, až by som si zodral nohy do krvi.“ Radi by sme počuli hovoriť Boha vo svojom majestáte, ale radím vám: nechoďte tam… Ak by prehovoril vo svojom majestáte, videli by ste, aký beh by začal – taký ako pri hore Sinaj (2M 20:18-19). Aj keď tam hovorili len anjeli (Gal 3:19), vrch dymil a triasol sa. Ale teraz máte Božie slovo v kostole, v knihách, doma – a určite to je Božie slovo, ako by ho vyslovil sám Boh.

St. Louis ed., 7:2141-2143.

Martin Luther