„Tvojím príbytkom je Bôh praveku a dole na pomoc ramená večnosti.“ (5M 33:27)
Bola noc a bola hrozná búrka. Po brehu mora kráčal muž. Vietor skučal, hromy burácali, blesky sa križovali a dážď sa lial prúdmi. Muž sa zabalil lepšie do plášťa, zohol sa pred vetrom a náhlil sa domov. Vtáčatko stratené v búrke hľadalo prístrešie v jeho kabáte. Vzal ho do ruky, doniesol domov a položil do teplej klietky. Na druhé ráno bolo po búrke. Nebo sa vyjasnilo. Vzal vtáčatko ku dverám. Na okamih sa zastavilo na jeho ruke, akoby mu chcelo poďakovať a potom zdvihlo krídelká a uháňalo späť do svojho domova v hore. Bol to Karol Wesley, ktorý sa potom vrátil do izby a napísal pieseň, ktorá sa spieva po celom svete:
Jezu, spása duše mojej, k ňadrám svätým priviň ma, keď zdutých vôd prúdy hučia a srdce zastiera tma.
Dobre je Ti dôverovať! Ó, ja chcem vždy Tvojím byť; večne v nebi chcem Ťa vidieť, tu i tam len s Tebou žiť.
Skry ma v búrkach žitia ťažkých, kým svoj nedostihnem cieľ. V bezpečný ma uveď prístav, s Tebou večný praj mi diel.
Iného úkrytu nemám, v Tebe nádej skladám len. Neopusť ma, ó, neopusť, zdvihni, rozplaš smutný tieň.
Zacloň štítom krídel svojich bezbranné dieťa sám. Zlému nedaj ma postrašiť, veď len v Teba vieru mám.
Milosť, plné odpustenie v Tebe sú, ó, Jezu môj.
Ach, tak uzdrav dušu, srdce očisť a vnes v domov svoj.
PS 152, 1-5
Snáď ťa Pán dnes tiež povedie búrkou s hromami a bleskami. Pamätaj, že jediné miesto pre teba je u tvojho Spasiteľa. On čaká, aby ťa zachránil.