„Keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením, kým som nevošiel do Božích svätýň a nepochopil som ich koniec.“ (Ž 73:16-17 )
Niekedy si želáme, aby bol kresťanský život neustálym stavom eufórie, v ktorom vždy nejakým úžasným spôsobom prežívame Boha.
Musíme si však uvedomiť, že keď ideme do kostola, nebudeme mať vždy silný pocit Božej prítomnosti. Nie vždy sa nás posolstvo hlboko dotkne. Na druhej strane, niekedy sa nám to podarí. Keď sa to stane, môžeme za to Bohu ďakovať.
Napriek tomu nežijeme pre tieto chvíle. Nie sme na nich závislí. Keď duchovne dozrievame, chápeme, že sa musíme vzťahovať na Božie pravdy. Uvedomujeme si, že musíme zostúpiť z našich duchovných vrcholov do údolí, do skutočného sveta pokušení, výziev a skúšok.
Cirkev by nás mala vyzbrojiť, postaviť pred výzvy a budovať nás. Keď sa Boží ľud stretáva na bohoslužbách a pri štúdiu Biblie, deje sa niečo úžasné. Ježiš povedal: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Mt 18:20)
V zbore sa nielenže jedinečným spôsobom prejavuje Božia prítomnosť, ale často tam nájdeme aj riešenie svojich problémov. Alebo aspoň získame lepší pohľad na to, ako ich riešiť.
Žalmista Asaf zápasil s odvekou otázkou, prečo sa zlým darí, a potom mu svitlo: „Keď som sa to snažil pochopiť, zdalo sa mi to trápením, kým som nevošiel do Božích svätýň a nepochopil som ich koniec.“ (Ž 73: 16-17)
Inými slovami: „Nechápal som, prečo sú veci také, aké sú. Ale keď som prišiel do Božej prítomnosti, aby som študoval Jeho slovo s Jeho ľudom, moje otázky sa dostali do správnej perspektívy.“
Keď premýšľame o Božej veľkosti, keď si pripomíname Božie pravdy, dáva to našim problémom perspektívu.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast