„V posledný veľký deň slávností stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa.“ J 7:37
Toto je reč, ktorá sa veľmi páčila zarmúteným srdciam i obyčajnému, obzvlášť zbožnému, ľudu. Oni Krista predsa vysoko vyzdvihovali ako proroka a Mesiáša. Ale nezdá sa byť príliš vzácna, keď sa ľudia pýšia. Preto Kristus vyslovil slová tak, aby udreli do srdca a potešili tých, ktorí ich potrebujú. A sú to milé potešujúce priateľské slová, ktoré občerstvujú, potešujú a posilňujú tých, ktorí sú v zajatí smädu. Predložil to tak, že keď sa Jeho Slovo nekáže medzi smädnými, skôr ním opovrhnú, ako ho príjmu. A teraz to vidíme v našich časoch presne tak, ako sa to dialo u Židov. Židia boli plní nápoja, opití prázdnou zbožnosťou a nechceli Kristov nápoj. Teraz je to tak s bežným človekom i sektárskymi duchmi: Všetci sú takí napití a takí bujarí, že sa ovraciavajú pre svoju veľkú svätosť; nie sú smädní. Ale Kristus vraví, že Jeho učenie je pre tých, ktorí sú smädní. Tí, ktorí prežívajú smäd, tu majú kazateľa úľavy, samého Krista, ktorý im ukazuje, kde nájdu nápoj, ktorý utíši ich smäd, teda u Neho, u Krista Pána. Ten nápoj sa nachádza u Neho. Ale človek sa najprv musí spýtať, čo je smäd? Po zodpovedaní tejto otázky bude tiež vedieť a pochopí, že smäd sa hasí pitím. Toto nie je telesný smäd, ktorý zaženie pivo a víno. Je to skôr smäd duše a smäd ducha, ktorý sa volá úprimná túžba. V skutočnosti to je zarmútené biedne vystrašené doudierané svedomie, zúfalé a prestrašené srdce, ktoré by chcelo vedieť, na čom je vo vzťahu k Bohu. Sú to bojazlivé ustarostené svedomia, ktoré pociťujú hriech a vo svojej duši i tele poznajú vlastnú slabosť v Duchu. Uvažujú o Božích hrozbách, boja sa nášho Pána Boha, hľadia na Jeho zákon, hnev, súd, smrť a iné tresty. Tento strach je ten skutočný smäd. Veď to je prirodzené, že tí, ktorí majú strach, nešťastie či ťažkosti, majú od strachu obrovský smäd. Lebo človeku od strachu vyschne a prilepí sa jazyk. Je mu horúco a strach spotrebováva telesné tekutiny, čo vyvoláva smäd. Oveľa viac platí, že duša vysmädne a zoslabne, keď je tu duchovný strach a na obzore sa objaví hriech a príchod Božieho hnevu. Preto bola Kristova reč jemná, láskavá a úžasná pre tých, čo boli pod zákonom, počúvali Mojžiša, farizejov, sadukajov a iných zvodcov, ktorí morili a zaťažovali ľud zákonom a nechávali ich bez útechy. Neboli schopní kázať útechu, pokiaľ ide o odpustenie hriechov, ani nemali žiaden príkaz týkajúci sa takejto reči. V Matúšovi 9:3 šomrú, že Kristus Pán odpustil hriech ochrnutému človeku, hovoriac: Kto je tento, čo odpúšťa hriechy? A to isté sa udialo v Lukášovi 7:47, keď Kristus omilostil Máriu Magdalénu. Zo svojich kázní o dobrých skutkoch nenačerpajú tak veľa úľavy, tekutín a sily. A aj dnes, … heretici učia: Ak po spovedi budeš čítať žalmy, potom bude odpustenie hriechov. Alebo ak pôjdeš na púť k sv. Jakubovi, staneš sa mníchom, budeš sláviť omše a vigílie, potom bude odpustenie hriechov. Chcú si sami zájsť po odpustenie hriechov, hovoria nám: „Urob toto; rob tamto, potom si zaslúžiš odpustenie hriechov.“ Nepopierajú, že Boh je veľkodušný, milostivý a odpúšťa hriech, ale hovoria, že človek musí niečím prispieť. To je diabolské učenie a židovské učenie. … To netíši smäd. Namiesto toho by mali hovoriť: „Ver v Krista, pros Boha, potom Ti odpustí hriechy.“ Mali nasmerovať ľud od seba k Bohu; inak si nikto nebude istý odpustením hriechov.
St. Louis ed., 8:77-79.