„Už viac nie som na svete, ale oni sú vo svete a ja idem k Tebe. Otče Svätý; tých, ktorých si mi dal, zachovávaj vo svojom mene, aby boli jedno ako my.“ J 17:11
Tu vzniká otázka: Hoci Kristus vraví, že ide k Otcovi, musí zostať vo svete. Veríme predsa, že proroci mali pravdu, keď tvrdili, že Boh je všade a napĺňa nebo i zem, ako sa často píše v žalmoch – napr. Ž 130:8, že je aj v nebi, aj v priepasti alebo pekle. A sv. Pavol v Skutkoch 17:27-28 hovorí: „Veď On predsa nie je ďaleko od nikoho z nás, lebo Ním žijeme, hýbeme sa a trváme,“ takže je prítomný a dáva sa nájsť všade, kde ho ľudia hľadajú a volajú na Neho. … Prečo tu potom hovorí, že už viac nie je vo svete a toľko o tom rozpráva, akoby odchádzal tak ďaleko, že Ho už nebudeme mať medzi sebou? Odpoveď: Sú dva spôsoby, ako to vyriešiť. Jeden majú horlivci. Tvrdia, že Kristus vystúpil na nebesá a teraz tam sedí ako v lastovičom hniezde. To znamená, že ich myšlienky sa trepocú podľa očí a zraku, ktorý sa dá v každej chvíli namieriť len na jedno miesto. Nedá sa naraz zamerať na nebo i zem. Vravia, že Kristus musí byť uzavretý a ohraničený na jednom mieste, takže nemôže byť zároveň nikde inde. Podobne chcú na základe svojho zraku a myšlienok vyvodiť z tohto či podobného verša záver, že Kristus nemôže byť všade so svojím telom a krvou vo Večeri Pánovej. Odpovedáme však podľa Písma a hovoríme: „Byť vo svete znamená byť vo vonkajšej existencii, ktorú zo skúsenosti poznáme, to znamená život, aký využíva a žije svet, ktorý sa nazýva fyzický život, v ktorom človek musí jesť, piť, spať, mať dom a hospodárstvo, skrátka musí sa zaoberať svetom a všetkými životnými potrebami.“ Ešte raz, všetkých, ktorí opustili tieto veci a sú od nich oddelení, takže už viac nepotrebujú jesť, piť, chodiť, stáť, označujeme, že už nie sú vo svete. Oni skrátka viac nežijú v prirodzených, telesných prácach… nie, že On úplne opustil svet a už s nami nie je, ale že sa viac nepotrebuje starať o pozemský život tak, ako sa stará človek. Preto viac nežije tak ako svet, to znamená telesným životom so všetkými jeho potrebami. Ich myšlienky sú preto prázdnym táraním a bľabotaním, keď si predstavujú, že „ísť zo sveta ku Otcovi“ znamená odísť z neba a zeme na konkrétne miesto. V opačnom prípade by diabol sám vládol svetu, takže Boh by tu nemal vôbec miesto a Kristus by nebol ani vo večeri Pánovej, ani v krste a dokonca, ak im budeme veriť, ani v srdciach veriacich. … Lebo, povedzte mi, kde je Otec? Určite nie hore v lastovičom hniezde. Ale ak príde k Otcovi, musí byť všade, kde je Otec. No Otec je všade, v nebi i mimo neho a mimo zeme či všetkých stvorení, takže nemôže byť pripútaný na určité miesto ako hviezdy na oblohe. Musíme povedať a veriť, že On je s nami, kdekoľvek na Neho voláme, v žalári, vode, ohni a vo všetkých potrebách. … Zostávať a nechať sa zachovávať v Božom mene znamená udržiavať v srdci čisté nefalšované Slovo. Veď to je Božie meno alebo úcta a chvála, že sa On káže a necháva poznať, že dáva odpustenie hriechov a zachraňuje len a len z opravdivej milosti skrze Krista. Tí, ktorí zostávajú v tomto učení či viere, sú Boží, volajú Ho svojím Bohom a Otcom, sú pomenovaní po Ňom a sú svätí. Lebo ak je Boh taký, také je aj Jeho Slovo a meno. A ako je Jeho meno sväté, tak sa aj my stávame skrz-naskrz svätí Jeho menom, nie naším životom či skutkami. Tí, ktorí opúšťajú Slovo, viac nie sú svätí, aj keď hľadajú a vyžadujú inú veľkú svätosť.
St. Louis ed., 8:799-803.