„Povedal Mu Tomáš: Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu?“ J 14:5
Ak si niekedy bol na rodinnom stretnutí, kde jeden príbuzný videl veci úplne inak ako všetci ostatní, potom máš predstavu, aký bol apoštol Tomáš. Bol to človek, ktorý myslel sám za seba.
Ak Tomáš niečomu nerozumel, povedal to nahlas. Napríklad, Ježiš povedal učeníkom: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja? A cestu, kam idem, poznáte.“ (J 14:2-4)
Priam vidím, ako pritom ostatní učeníci jednohlasne prikyvujú. Na druhej strane sa Tomáš ozval: „Nevieme, Pane, kam ideš; ako by sme teda poznali cestu?“ (verš 5)
Ale namiesto toho, aby ho napomenul, Ježiš odpovedal: „Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.“ (verš 6)
Nazývame ho „neveriaci Tomáš“, ale nemyslím si, že to bol pochybovač. Myslím, že jednoducho len chcel sám vidieť a poznať veci.
Tomášov život slúži ako pripomienka, že nemusíme žiť z viery niekoho iného. Keď som bol čerstvý veriaci, bol som plný skepticizmu. Preto som sa modlil: „Ježiš, ak si skutočný, budeš sa mi musieť dať poznať Ty sám, lebo mne robí ťažkosti veriť niektorým veciam.“
A vieš čo? On to spravil a spraví to isté aj pre teba. Skepticizmus nie je znakom, že sa niekto mýli. Môže byť znakom, že premýšľa.