„Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!“ Ž 139:23-24
V roku 1863 povedal prezident Abrahám Lincoln: „Prijímame najvyberanejšie odmeny Neba… ale zabúdame na Boha. Zabúdame na láskavú ruku, ktorá nás zachováva v pokoji, rozmnožuje, obohacuje a posilňuje. Márnomyseľne si namýšľame v klamstve svojich sŕdc, že všetky tieto požehnania sú výsledkom našej výnimočnej múdrosti a cnosti.“
Jeden človek v oválnej pracovni, v kongrese alebo na najvyššom súde nemôže prísť na to, čo je najhlbšia časť amerických problémov. A to preto, že naše najväčšie problémy sú duchovné. Jedinou nádejou pre svet je duchovné prebudenie.
Boh nám dal svoj recept na obnovu, keď povedal: „ľud môj, ktorý je pomenovaný po mne, sa pokorí, bude sa modliť, hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest: vyslyším ho z neba, odpustím mu hriech a jeho krajinu vyliečim.“ (2Kron 7:14)
Zaujímavý odtienok tu má výraz „modliť sa“. Z dvanástich hebrejských slov, ktoré sa preň používajú, je v tomto verši použité to s významom „mať vo zvyku posudzovať sa“.
Boh nepovedal: „ľud môj, ktorý je pomenovaný po mne, bude milovať seba…“ Už to robíme. Namiesto toho Boh povedal, že potrebujeme súdiť sami seba.
To znamená, že máme prísť do Božej prítomnosti a povedať: „Pane, ak je niečo v mojom živote, čo sa Ti nepáči, ukáž mi to.“ Mali by sme sa modliť ako žalmista: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skúmaj ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som na ceste do trápenia, a veď ma cestou večnosti!“ (Ž 139:23-24)
Máme odložiť bokom naše ciele, ambície a životné túžby, vzdať sa svojej vlastnej vôle. To je to, čo znamená nasledovať Ježiša.