„Nato Dávid chytil svoje šaty a roztrhol ich, podobne i všetci mužovia, ktorí boli s ním. Smútili, plakali a postili sa až do večera pre Saula a jeho syna Jonatána aj pre ľud Hospodinov, aj pre dom Izraela, pretože padli mečom.“ (2Sam 1:11-12)
Ak by sa nepriateľ, s ktorým už roky zápasíš, dostal konečne do problémov, na čo by si myslel ako prvé? Pochybujem, že by si uvažoval, ako mu prejaviť láskavosť, prípadne ako ju prejaviť členom jeho rodiny. Väčšinou chceme dávať to, čo dostávame. Ak nás niekto udrie, chceme úder vrátiť, a to ešte silnejšie. Taká je ľudská povaha.
Dávid však dal Saulovmu synovi Jonatánovi sľub a svoje slová vždy dodržal. Hľadal preto Jonatánových potomkov, lebo im chcel prejaviť milosť a láskavosť.
Keď Saul a Jonatán zomreli v boji, v Izraeli nebol žiaden kráľ. Dávid bol právoplatným kráľom, no boj o trón medzi domom Dávida a domom Saula neutíchal. Saul mal syna menom Íšbóšet a vojvodca Saulovho vojska menom Abnér ho vymenoval za kráľa. Ignoroval skutočnosť, že Boh si za Saulovho nasledovníka vyvolil Dávida.
Potom sa však Abnér a Íšbóšet pohádali a Abnér sa vyhrážal, že prebehne k Dávidovi. Čoskoro sa skutočne pridal na Dávidovu stranu, lenže to spôsobilo ďalší problém, pretože Jóáb, veliteľ Dávidovho vojska, nenávidel Abnéra. Nemohol uveriť, že Dávid ho v pokoji prepustil. Celá situácia sa vystupňovala, Jóáb prenasledoval Abnéra a napokon ho zabil.
Dávid bol pobúrený. Neustále boje ho unavovali a chcel s nimi skoncovať. Nechcel sa k svojim nepriateľom správať tak, ako sa oni správali k nemu. Chcel im odpustiť. Dávid mohol naplánovať veľkú pomstu, on však urobil presný opak. Dávid poznal moc odpustenia skôr než mnohí experti.
Bol Dávid dokonalý? Nie. Mal chyby? Áno. No Boh miloval Dávida a opísal ho ako muža podľa Jeho srdca.