Zamyslenia

„[Žena povedala:] Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (J 4:20-24)

Druhý spôsob vzývania je úprimný a duchovný. Je voľný, čo sa týka všetkých vonkajších záležitostí, takže nie je potrebné žiadne špeciálne miesto alebo gestá; lebo vzývať v duchu môže každý, kdekoľvek je – nech je na poli, či chorý v posteli, uväznený v žalári, nielen v chráme, kaplnke, pred oltárom alebo na kolenách. Ale myslím si, že je veľmi mnoho ľudí, ktorí nevedia, čo znamená slovo „vzývať“ a ktorí nepoznajú rozdiel medzi modlitbou a vzývaním. Preto musíme najprv vysvetliť tento rozdiel, aby sme mohli ľahšie poučiť o pravom vzývaní. Vzývanie na rozdiel od modlitieb, prosieb a úpenlivých žiadostí nie je práca úst. Lebo „modliť sa“ znamená naozaj vysloviť slová modlitby, ako napr. žalmu alebo modlitby Pánovej. Ale „prosiť“ znamená predložiť svoju potrebu či vec s takou modlitbou a slovami, keď pomenujem to isté, ako napr. modlitba Pánova zahŕňa sedem prosieb atď. „Úpenlivo žiadať“ znamená, že okrem prosieb vyzývam Boha v modlitbe tým, že sa odvolávam na niečo, čo On považuje za veľké, napr. na Jeho milosť, meno, česť, pravdu alebo cez Krista atď. Navyše, je tu príhovor za iných, ako aj chvála a vďaky vzdávanie. Toto všetko konajú ústa. Ale nič z toho nie je „vzývanie“, lebo vzývanie nie je len práca úst, ale práca celého tela, teda sklonenie hlavy, sklonenie tela, padnutie na kolená, padnutie na tvár atď. To je znak a uznanie autority a moci, presne tak ako sa potichu skloníme pred svetskými kniežatami a pánmi a ako sa nechávajú poctiť pápeži, biskupi, opáti a ďalší poklonou, pokľaknutím atď. Tieto vonkajšie prejavy úcty nazýva Písmo vzývaním. … Preto v Písme čítame, že vonkajšie vzývanie sa prejavuje zmätočne aj Bohu, aj kráľovi, keďže sa až do dnešného dňa skláňame a kľakáme pred Bohom i ľuďmi. Z tohto vonkajšieho vzývania môžete usúdiť, čo má Kristus na mysli pod pravým duchovným vzývaním, totiž vzdať úctu alebo skloniť si srdce, čo urobíš sám z hĺbky svojho srdca, a vyznať, že ty sám si Jeho pokorné stvorenie. Z toho vidíš, že také vzývanie nie je nič iné ako viera alebo aspoň najväčší skutok viery vo vzťahu k Bohu. Lebo nikto sa nedokáže vo svojom srdci pred Bohom tak bezvýhradne skloniť, pokloniť, vzdať úctu, vyznať, či akokoľvek to chcete nazvať, ak pevne neuzná Boha za svojho Pána a Otca, od ktorého dostal alebo dostane všetky dobré veci; ktorý ho, bez akýchkoľvek zásluh, vyslobodil a ochránil od každého hriechu a zla. Skrátka, kde nie je úplná dôvera a istota pravej živej viery, o ktorej som často hovoril, tam sa nemôže diať také vzývanie. Lebo bez viery neuznávame Boha bezvýhradne, istotou viery. Preto bez takej viery nie je ani možné Boha vyznávať, ctiť a vzývať. Hoci by Ho niekto mohol nazvať Bohom a Otcom ústami a navonok Ho vzývať, srdce je tak či tak falošné a všetko sa zmení na klamstvo a pokrytectvo. Ale kde je prítomné vzývanie srdcom, tam vhodne nasleduje sklonenie, poklona, pokľaknutie či vonkajšie uctievanie telom.

St. Louis ed., 19:1324-1326.

Martin Luther