Zamyslenia

„[Žena povedala:] Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha. Odpovedal jej Ježiš: Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca. Vy vzývate, čo nepoznáte; my vzývame, čo poznáme; lebo spasenie je zo Židov. Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“ (J 4:20-24)

Z týchto slov vyplýva, že sú dva spôsoby vzývania: jeden je vonkajší a telesný; druhý je vnútorný a duchovný. Vonkajšie vzývanie sa uskutočňuje, keď si vyberieš nejaké miesto a gestá. Odohráva sa, keď v chráme alebo pred oltárom, či svätyňou padneš na tvár, pokľakneš, pokloníš sa, skloníš hlavu, pozrieš do neba, prehovoríš ústami alebo akokoľvek inak to ukážeš navonok. To sú prejavy, ktorými navonok vyznávaš svojho Boha alebo vládcu. Kristus tu také vzývanie odmieta, ak vzývame a myslíme si pritom, že Boha to teší a že to samo osebe stačí bez vnútorného duchovného vzývania, ako sa domnievali židia. Ale ak vnútorné uctievanie sprevádza aj vzývanie navonok, deje sa správne a dobre, tak to robili patriarchovia, proroci, apoštoli a všetci svätí. Veď keď tu Kristus hovorí, že vzývanie sa nebude diať „ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme,“ určite zamieta každé miesto. Ale robí to tak, že dovoľuje všetky miesta. Takto chce oslobodiť svedomie: „Nechcem, aby nevyhnutnou požiadavkou pre vzývanie bolo nejaké vonkajšie miesto, ako hovoríš ty, že človek musí vzývať v Jeruzaleme alebo na tomto vrchu. Naopak, môžete vzývať kdekoľvek, aj tam, kde sa to doteraz nezvyklo.  Ak vzývate v duchu, môžete vzývať aj navonok, či už ste v Jeruzaleme, alebo na tomto vrchu, v dome alebo na poli, v Perzii alebo v Grécku. Ale doteraz ľudia vzývali len v Jeruzaleme alebo aspoň smerom k Jeruzalemu, nech boli kdekoľvek vo svete.“ Ak je len vonkajšie vzývanie samé osebe, nie je to nič iné ako pokrytectvo a skutočný výsmech Boha. Samotné vzývanie len navonok ctí nášho Pána rovnako ako Ho ctili židia, keď počas Jeho utrpenia pred Ním pokľakli a povedali: „Buď pozdravený, Kráľ židovský.“ Lebo keď chýba vzývanie v duchu, nie je možné myslieť to vážne a úprimne. Ale keď to nemyslia úprimne, je to určite výsmech Boha. A nanešťastie celý svet a všetky končiny sú plné tohto vonkajšieho vzývania. A teraz je výsmech – ktorý začali židia počas Kristovho utrpenia, keď Ho nazvali židovským Kráľom – v plnej sile. Lebo medzi mnohými bohoslužbami a pobožnosťami je sotva jedna z tisíca, ktorá uctieva Boha duchovným vzývaním; všetky ostatné sa namiesto toho z Neho vysmievajú vonkajším pokryteckým vzývaním. … Preto ak nie je viera a duchovné vzývanie, je lepšie sa držať ďaleko od vzývania Boha, a nemala by sa slúžiť žiadna Večera Pánova tam, kde nie sú len praví kresťania. Najprv by sa malo skoncovať so svätostánkami a procesiami Kristovho tela, lebo nie sú potrebné ani prospešné a oboje sa stalo obrovským pokrytectvom a výsmechom Večere Pánovej.

St. Louis ed.,  19:1322-1324.

Martin Luther