Zamyslenia

„Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch.“ J 3:6

„Mäso“ a duch sú natoľko odlišné, že medzi nimi neočakávame nič. Neexistuje nič medzi „mäsom“ a Duchom, lebo človek je buď „mäso“, alebo Duch… Ale sv. Ján tu nehovorí o mäse, ktoré sa poráža a predáva u mäsiara. Hovorí skôr o telesnom narodení, že človek, keď sa narodí, musí mať živé „mäso“ a život v tele. Kristus teraz hovorí, že telesné narodenie zostáva, a nie je nič viac ako telesný život, a že podľa Neho človek nie je nič iné ako telo. Toto všetko zhŕňa pod jedno slovo a nazýva to „mäsom“, keď hovorí: Všetko, čo sa narodilo z mäsa je mäso, teda, všetci ľudia, ktorí sa narodili len telesným spôsobom, nie sú nič iné ako „mäso“. Tak odsudzuje všetko, čo je veľké a vzácne vo svete, nezáleží na tom, ako to nazveme – vznešené alebo podlé, silné, bystré, inteligentné, bohaté, múdre, rozumné a aj všetkých učených ľudí. Lebo to, čo sa narodilo telesne, to je telesné, a ak sa nenarodí znovu, nestane sa ničím iným len niečím telesným, a zostáva telesným, čo zahynie. Týmto výrokom nám toho naozaj mnoho berie. Vlastne sme úplne odsúdení. Všimnime si, že čo my nazývame „telesné“, židia nazývajú „mäso“ alebo „mäsitý“. Tento verš je silným súdom nad celým svetom, ako vyhlasuje aj sv. Pavol v R 11:32, kde hovorí, že Boh odovzdal všetko hriechu preto, aby sa nad všetkým zmiloval… Teraz, ak sme uverili, že je to pravda, mali by sme byť dostatočne pokorení… Takže Nikodém sa tu učí ťažkú lekciu a je kruto zastavený. Lebo to, že Mojžiš a celý zákon hovoria v jeho prospech, mu nepomôže – zostane „mäsom“, ak sa nenarodí znovu… Ako som povedal v úvode, neexistuje nič medzi týmito dvoma: To, čo je telesné, zostane „mäsom“; to, čo sa narodí z Ducha, je tiež duch. Ale čo je duchovné narodenie? Keď sa prostredníctvom krstu a Ducha Svätého znovu narodím do novej existencie a verím v Krista, nečakám od Neho bohatstvo, slávu a moc – lebo sú takí, čo v tomto svete hľadajú len tieto veci – veď Boh mi toto všetko už dal pri stvorení. Namiesto toho očakávam a dúfam vo večný život, večnú radosť a požehnanie, ktorým budem požehnaný naveky, keď toto telesné narodenie dospeje ku koncu a ja budem musieť zomrieť – budem pochovaný či už ohňom, alebo vodou, alebo do zeme – hoci možno nebudem mať život, peniaze a majetok, bohatstvo a moc, po ktorých sa celý svet naháňa… Lebo keď sa všetky tieto svetské veci budú musieť pominúť, ty budeš v hrobe a tvoji dobrí priatelia, otec a matka, vládcovia a kniežatá nebudú môcť ísť za tebou, ale nechajú ťa ležať, nebudú ti môcť pomôcť; keď ťa všetko, čo je silné a mocné, opustí; keď všetka tvoja láskavosť, česť, peniaze a majetok, a všetko ostatné, čo si vlastnil na tejto zemi, sklame; lebo nič z toho s tebou do hrobu nepôjde – potom musíš mať nové narodenie a dúfať v inú existenciu, ku ktorej ťa povoláva evanjelium a krst, a to, keď mi Duch Boží dáva znovu sa narodiť, plodí, kŕmi a zaodieva ma nanovo… Takže duchovné narodenie sa deje prostredníctvom Božieho slova, krstu a viery, a my, pokiaľ žijeme na zemi, už v tomto narodení sme, keď veríme. Ale ako som už skôr povedal, toto nové narodenie a duchovný život sa nedá vnímať našimi zmyslami… Nevidíme ho, ani sa nedá uchopiť; jedine vierou, že to, čo sa narodilo z duchovného bytia, je duchovné. A najväčší poklad, v ktorom to tkvie, je odpustenie hriechov a večný život.

St. Louis ed., 7:1863-1866.

Martin Luther