Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol.“ Evanjelium podľa Matúša 4:2

Pán Ježiš sa dostal do situácie, ktorá akoby málo súvisela s tým, kým On v skutočnosti je. Túto situáciu využíva diabol a začína Pána Ježiša pokúšať. Aj keď sa s Pánom Ježišom v žiadnom prípade nemôžeme rovnať, je pre nás predobrazom, zvlášť pre tých, ktorí pracujú naplno na Pánovej vinici. Ak nás má Boh použiť, ak má skrze nás zjaviť svoje Slovo na pomoc a pre spásu iných ľudí, tak nás vedie, obrazne povedané, na púšť. Vedie nás do situácie, ktorá sa nám zdá úplne opačná, ako by mala byť. Púšť vždy bola Božou vysokou školou. Myslite na Mojžiša. Kým on chcel niečo spraviť pre svoj ľud Izrael, tak sa to nedarilo. Ale keď bol na púšti štyridsať rokov ako pastier, mal osemdesiat rokov a nemal už nijakú možnosť spraviť niečo pre svoj ľud, vtedy prichádza Boh a povoláva ho. Vtedy Boh zjavil seba a svoje Slovo Mojžišovi tak, ako to neurobil nikomu inému. Na púšť museli ísť Eliáš, Jeremiáš, Pavel a mnohí iní. Keď sme na púšti, strácame aj tú najmenšiu vieru v seba a v našu použiteľnosť pre Boha. Stávame sa chudobnými, bezmocnými a nemáme nádej, že nás Boh použije hoci aj v tej najmenšej veci. Vtedy začína diabol konať! Sme pokúšaní, aby sme sa vzdali. Vtedy prichádza duch bojazlivosti, ale ten nepochádza od Boha! Vtedy je len jedno riešenie – pozerať sa na Pána Ježiša! On je naša spravodlivosť. On je náš život. On je naša sila. On nás nerobí silnými samých v sebe, sme silní, keď sme závislí od Neho. Keď sme na púšti a spoliehame sa na Pána Ježiša, zjaví sa aj nám svojím jedinečným spôsobom.

Øivind Andersen

Teológ, učiteľ a kazateľ (1905-1994). Napísal množstvo kníh a je dobre známy nórskym kresťanom.