„Zostaňte vo mne… bezo mňa nič nemôžete činiť.“ Evanjelium podľa Jána 15: 4 — 5
Ježiš toto hovorí svojim učeníkom. Možno si myslíme, že tieto slová adresoval nekresťanom. Ježiš má čo povedať aj im, no svoju rozlúčkovú reč povedal učeníkom.
Kresťanovi hrozí, že bude konať bez Ježiša. Cesta sa môže zdať očividne správna, ale nie je to Božia cesta. Nepochybujeme, čo máme robiť, ale konáme bez Ježiša.
Často Ho žiadame, aby požehnal naše rozhodnutie. Prirodzene považujeme za samozrejmé, že Ježiš s nami bude súhlasiť.
Práve preto toľko vecí zlyháva. Konať začíname podľa seba, až potom ideme k Ježišovi. Takto sme vlastne od Neho oddelení. On nemá povinnosť realizovať naše myšlienky a názory. Musíme začať niekde inde.
Musíme priznať, že sme bezmocní. Bez Ježiša nemôžeme vôbec nič robiť. Nie sme schopní myslieť ako On. On nám musí pomáhať a nastaviť nás vo všetkom.
Všetky požehnané začiatky vznikajú v našej bezmocnosti pred Božou tvárou a aj ich pokračovanie sa nachádza na tom istom mieste.
Všetko závisí od toho, či zostávame v Ježišovi. Po celý život sa musíme obracať k Nemu. Nikdy nedosiahneme bod, kedy môžeme urobiť niečo sami. Vždy musíme len prijímať.
Ježišove slová vrhajú na nás skúmavé svetlo. Ono v sebe zároveň nesie slávne evanjelium.
Len si to predstavte, Ježiš od nás vôbec nič neočakáva. Vie, že ničím nemôžeme prispieť. Jediné, čo môžeme urobiť, je zostať v Ňom. Ak to urobíme, bude konať skrze nás. Vtedy budeme požehnaním pre iných.
V podstate nie je dôležité, aby sa ľudia stretli s nami. Majú sa stretnúť s Ježišom. On kráča vpred cez svojho bezmocného služobníka, ktorý sám osebe nie je nikým, preto sa musí držať iba Ježiša.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast