Subscribe: Spotify | RSS

Čo sme (teda) videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom. (1J 1,3)

Tento list napísal Ján približne sto rokov po Kristovi. Zomrel v Efeze a tam bol pochovaný. Tento cirkevný zbor založil Pavol. Aby sme porozumeli Jánovmu listu, je dôležité, aby sme niečo o meste Efezus v tej dobe vedeli. Zároveň bude zrejmé, že mnohé veci nám budú pripomínať mesto, v ktorom žijeme dnes. Tri faktory označovali mesto Efezus a zvyšok Rímskej ríše.

1. Kresťanstvo bolo vlažné. Mnohí z veriacich boli deti alebo vnúčatá prvých kresťanov. Prvý zápal, čistota a jasnosť evanjelia začínali blednúť.Tá krása začínala byť matná a šedá. Evanjelium sa stalo niečím samozrejmým. Predstavte si, aký zážitok to musel byť, keď bol Pavol v Efeze a celé mesto sa vzbúrilo.

V Skutkoch apoštolov v 19. kapitole môžeme čítať o dôsledkoch Pavlovho vyučovania, o reakciách v synagóge aj o vplyve, ktorý Pavol mal, keď dva roky vyučoval v Tyranovej škole.

Ale po mnohých rokoch, Pán posiela cez Jána do Efezu takýto pozdrav: Mám však proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku. (Zj 2,4)

Ježiš už dávno pred tým hovoril: „Pretože neprávosť vyvrcholí, ochladne láska mnohých.“ (Mt 24,12)

Zápal pre Krista sa stratil. Kresťanský život sa stal tradíciou a formou.

Niečím samozrejmým.

2. Morálka a čistý životný štýl prvých kresťanov odlišoval od ostatných. Ale ich deti a vnúčatá sa nechceli odlišovať. Chceli byť ako všetci ostatní. Veriacich nazývali svätí. To slovo znamená vyvolení, oddelení pre Boha, patriaci Chrám bol svätý. Deň pokoja bol svätý. Aj veriaci mali byť svätí. Veriaci v Efeze ale žili život plný kompromisov. Boli iní než učeníci, o ktorých Ježiš povedal: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ ( J 15,19) „Dal som im Tvoje slovo a svet ich nenávidel, pretože nie sú zo sveta, tak ako ja nie som zo sveta.“ ( J 17,14)

Prišla nová generácia, ktorej cieľom bolo priateľstvo so svetom. Židovsko-kresťanská morálka bola pošliapaná a biblické normy zabudnuté. Božie normy boli považované za príliš reštriktívne. Brali radosť zo života. Božie prikázania boli napísané tak dávno a odložili ich nabok. Veď žijeme v novej dobe…

Dôležité je ale povedať, že problém milovania sveta neznamená, že nemáme mať kontakt s ostatnými ľuďmi. Pavol veriacim do Korintu píše: Veď je zjavné, že ste listom Kristovým… (2Kor 3,3) Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! (2Kor 5,20)

Musíme byť s ostatnými ľuďmi, ale naše srdce musí byť ukotvené v Bohu. Keď sa ale evanjelium o Ježišovi stane samozrejmosťou, duchovný život chradne. A keď sa v takom živote veci neobnovia, krok za krokom opúšťame život s Bohom. Toto sa dialo v Efeze.

3. Prenasledovanie nebolo nepriateľom kresťanstva v V Efeze neprichádzalo nebezpečenstvo z vonku, ale prichádzalo skrze pokušenie zvnútra.

Ježiš o takýchto veciach hovoril: „Lebo povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli, ak možno, aj vyvolených. Ajhľa, predpovedal som vám to.“ (Mt 24,24-25) Apoštol Pavol starším v Efeze povedal: „Viem, že po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás a nebudú šetriť stádo. Aj spomedzi vás samých povstanú mužovia, ktorí budú prevrátene hovoriť, aby si priťahovali učeníkov.“ (Sk 20,29-30)

Kresťanstvo neohrozoval nepriateľ, ale nebezpečenstvo, že sa pomaly, krok za krokom zmení. Že sa prispôsobí vetru času a myšlienkam padnutého človeka.

Boli pokúšaní spraviť z kresťanstva viac intelektuálne a rešpektované náboženstvo, vyjadriť myšlienky v termínoch populárnej filozofie.

Je nebezpečné, keď radšej chceme žiť dlho, namiesto toho, aby sme chceli žiť bohato. Väčšina ľudí chce, aby život mal nejaký obsah. Mnohí sa ale zamestnávajú hlavne tým, aby ten obsah uspokojil ich samých. Človek zabúda na to, že v živote sa darí len potiaľ, pokiaľ sme kanálom požehnania pre ľudí okolo nás.

Nestrácaš azda prvú lásku…?