„Lebo zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie, a to netreba ľutovať; ale zármutok sveta pôsobí smrť.“ (2K 7:10)
Keď Ježiš začal svoju verejnú službu, prvé slovo, ktoré vyšlo z jeho úst, bolo: čiňte pokánie. Biblia nám vraví, aby sme sa kajali a obrátili (pozri Sk 3:19) a že Boh prikázal všetkým ľuďom, aby činili pokánie (pozri Sk 17:30).
Napriek tomu je to niečo, čo podľa môjho názoru chýba v živote mnohých ľudí. Nikdy nečinili pokánie zo svojich hriechov. Je možné, že existujú tisíce a tisíce ľudí s falošným presvedčením, ktorí dnes sedia v kostolných laviciach. Myslia si, že pôjdu do neba, pretože sa zosobášili v kostole alebo sa modlili jednoduchú modlitbu.
Napriek tomu však nikdy nenaplnili jednu zo základných podmienok odpustenia hriechov, ktorou je pokánie. Je nádherné uvedomiť si, že Boh ťa miluje. Je úžasné rozpoznať, že je pripravený odpustiť ti. A áno, musíš Ježiša požiadať, aby prišiel do tvojho srdca. Biblia však hovorí, že časťou tohto procesu je odvrátenie od hriechu.
Sú ľudia, ktorí nikdy neurobili tento krok. Vravia: „Verím, že Ježiš je Božím Synom. Verím, že za mňa zomrel na kríži. Verím, že ma môže zmeniť. A Pane, žiadam Ťa, aby si prišiel do môjho života a bol mojím priateľom.“ Medzitým sa však nikdy nekajali. Nikdy sa neodvrátili od vedomého hriechu.
V súčasnosti existuje mnoho ľudí, ktorí prišli k Ježišovi blízko, ale nie dostatočne blízko. Rozpoznanie osobného hriechu je vždy základom pokánia. Robiť však iba to, môže byť prinajlepšom zbytočné, a prinajhoršom nebezpečné. Rozpoznanie osobného hriechu bez vysporiadania s ním môže byť sebaklamom, pretože nás to vedie k mysleniu, že obyčajné priznanie hriechu je všetko, čo je nevyhnutné.