„Nehovorím to preto, že mám nedostatok; lebo ja som sa naučil pristať na tom, čo mám.“ F 4:11
Psychológ, ktorý skúmal, čo vedie k spokojnosti, pozoroval: „Keď ľudia usilujú o určitý stupeň blahobytu a myslia si, že ich urobí šťastnými, potom čo ho dosiahnu, si naň čoskoro zvyknú a v tom momente začnú túžiť po ďalšom stupni príjmu, majetku alebo zdravia.“
Dostávať viac neprináša viac spokojnosti. Tí, čo zarábajú tisíce dolárov, si myslia: „Keby by som bol milionár.“ Milionár si myslí: „Keby som len bol bilionárom.“ Stále to tesne uniká.
V epištole cirkvi vo Filipách Pavol povedal, že spoznal tajomstvo spokojnosti. A čo je zaujímavé, keď to napísal, zažíval nepriaznivé okolnosti. Nevoľkal si na nejakej pláži v stredozemí a nejedol falafel. Bol väzňom Ríma. Čakala ho neistá budúcnosť. A predsa mnoho písal o radosti, šťastí a spokojnosti.
Ako je to možné? Odpoveď ukrýva slovo, ktoré Pavol použil a znovu a znovu sa k nemu v epištole vracal: myseľ. To nás vedie k jednoduchej pravde: Tajomstvo spokojnosti spočíva v spôsobe, ako veriaci rozmýšľa. Nespočíva v tom, ako sa veriaci cíti, lebo emócie sú menlivé. Nezakladáme spokojnosť na tom, ako sa cítime, zakladáme ju na tom, ako rozmýšľame.
Môj priateľ Max Lucado to vyjadril takto: „Dobrý život nezačne vtedy, keď sa zmenia okolnosti, ale vtedy, keď sa zmení náš postoj voči nim.“
Pavol zažil šťastie a zdravie, rovnako aj chorobu a slabosť. Výšiny i pády. Pre niektorých bol hrdina, pre iných darebák. Ale naučil sa to. Spokojnosť nie je výsledkom prekonania okolností. Naopak, pochádza z toho, že sa s nimi naučíme žiť.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast