„Mužovia, predvídam, že plavba bude náročná a spojená s veľkou stratou nielen pre náklad a pre loď, ale aj pre naše životy.“ (Sk 27:10)
Apoštol Pavol vedel, čo prichádza. Varoval dôstojníkov na lodi, no oni nepočúvali. Avšak keď prišla búrka, zrazu vnímali Pavlove slová:
„…buďte dobrej mysle; lebo ani jeden z vás nezahynie, okrem lode. Tejto noci zjavil sa mi totiž anjel toho Boha, ktorému patrím a ktorému slúžim, a riekol mi: Neboj sa, Pavel, pred cisárom musíš stáť, a hľa, Boh ti daroval všetkých, ktorí sa plavia s tebou. Preto buďte dobrej mysle, mužovia, lebo verím Bohu, že sa tak stane, ako mi oznámil.“ (Sk 27:22-25)
Boli to dobré správy. Pravdepodobne im poskočili srdcia. Prežijú búrku. Nezomrú. Pavol neskôr dodal: „Musíme však priraziť k nejakému ostrovu.“ (v. 26)
Je prirodzené, že sa chceme vyhnúť stroskotaniam. Chceme sa vyhnúť búrkam. Niekedy sa však pri životných stroskotaniach naučíme také lekcie, ktoré by sme sa inak nenaučili.
Pri jednej príležitosti Ježiš povedal učeníkom: „Prejdime na druhú stranu!“ (Mk 4:35) Skúsení námorníci nasadli do svojej malej loďky a začali veslovať naprieč Galilejským jazerom. Potom však udrela veľká búrka, čo pre Galileu nebolo nezvyčajné. Učeníci panikárili, kým Ježiš spal v zadnej časti lode. Zobudili ho teda a zvolali: „Nedbáš, Majstre, že hynieme?“ (v. 38)
Ježiš pohrozil búrke a rovnako pokarhal aj učeníkov: „Čo sa tak strachujete? Ako to, že nemáte viery?“ (v. 40) Ježiš neprisľúbil bezproblémovú plavbu. Prisľúbil však bezpečný prechod.