„Lebo keď je ochota, vítaná je podľa toho, koľko kto má, a nie podľa toho, čo nemá…“ Druhý list Korintským 8:12
Duchovná lenivosť a neopatrnosť sú hroziacim nebezpečenstvom pre celý duchovný život. Nie je to však jediné nebezpečenstvo. Kresťan môže od seba alebo od druhých ľudí vyžadovať niečo také veľké, až z toho ochorie.
Je pravda, že by sme sa navzájom mali povzbudzovať k dobrým skutkom. Zároveň musíme pochopiť, že nie každý je rovnako ochotný. Pre Boha je dôležité, aby človek ochotu mal a aby dal, koľko môže.
V Božom kráľovstve sú aj prepracovaní pracovníci. Dávajú viac, než sú schopní, a Boh v tom nemá záľubu. Boh nechce, aby sme Mu dávali viac než to, čo nám zveril v službe pre Neho.
Niektorí kresťania dali niečo celkom mimoriadne. Výzva prichádza od tých, čo sa celkom odovzdali. Nemáme túto výzvu ignorovať. Súčasne musíme chápať, že pri vydávaní počtu sa naše šafárenie nebude porovnávať s darmi a schopnosťami iných. Musíme vydať počet z toho, čo Boh zveril každému z nás.
Je to úľava, že sme oslobodení od požiadaviek, ktoré si kladieme my alebo ich na nás kladú iní. Smieš stáť pred zrakom Hospodina. Dokonale ťa pozná. Vie o silných stránkach a intelektuálnej výbave, ktorú ti dal. Chce, aby si Mu tým slúžil. Tiež vie, že silné stránky starého človeka sú iné ako u mladého.
Byť Bohu k dispozícii s vedomím, že som len časťou celku, vedie kresťana k radosti zo služby. Boh mi nedal všetko, ale ostatní dostali to, čo chýba mne.
Boh odo mňa neočakáva, že musím byť schopný urobiť všetko. Pre mňa je šťastím, byť Mu k dispozícii taký, aký som.
Nik z nás nedokáže pokryť všetky výdavky svojho zboru, ale sme ochotní dať podľa svojich možností. Vtedy sme v živote aj službe pod Božím požehnaním, a On spôsobí, aby dielo malo úspech.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast