„Naamán, vojvodca sýrskeho kráľa, bol vo veľkej úcte a priazni u svojho pána, lebo prostredníctvom neho spôsobil Hospodin Sýrii záchranu. Tento muž bol udatným hrdinom, ale bol malomocný.“ (2Kr 5:1)
Veľký sýrsky generál Naamán bol slávny. Bol oslavovaný. Mal však aj malomocenstvo a v tom čase bolo malomocenstvo nevyliečiteľné. Naamán sa však dopočul o izraelskom prorokovi Elizeovi, ktorého Boh používal na uzdravovanie ľudí.
Naamán sa vydal na cestu, aby sa stretol s Elizeom, a nepochybne očakával, že len čo sa prirúti so svojím sprievodom, prorok ho príde pozdraviť a okamžite ho uzdraví.
Keď však Naamán prišiel do Elizeovho domu, Elizeus poslal svojho sluhu so správou pre generála: „Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne, a telo budeš mať ako predtým. Budeš čistý.“ (2Kr 5:10)
To Naamána pohoršilo. V skutočnosti si pomyslel: „Čože? Veď ma ani nevyšiel pozdraviť! Idem domov. V Sýrii máme lepšie rieky.“ Potom si však uvedomil, že nemá veľa možností, a rozhodol sa, že by to mal skúsiť.
Prečo sa Naamán zdráhal? Ponoriť sa do rieky Jordán znamenalo, že si bude musieť vyzliecť svoj krásny náprsný pancier. Musel by odložiť svoje kráľovské rúcho. Musel by si odložiť prilbu, za ktorou sa skrýval. V podstate by musel odhaliť, že má malomocenstvo. A to by bolo ponižujúce a zahanbujúce.
Naamán bol hrdý vojak. Ale bol to aj človek, ktorý sa potreboval pokoriť pred Bohom. Naamán teda zostúpil k Jordánu a raz sa doň ponoril. Nič sa nestalo. Ponoril sa aj druhýkrát a opäť sa nič nestalo. Nič sa nezmenilo ani po treťom, štvrtom, piatom či šiestom ponorení. Keď však vyšiel z vody po siedmy raz, bol uzdravený. To preto, že sa pokoril a urobil to, čo od neho Boh chcel.
Naamán musel pred Bohom vidieť svoj skutočný stav. My musíme urobiť to isté.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast