Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Proti nádeji v nádeji uveril…“ List apoštola Pavla Rímskym 4:18

V skutočnosti je tu napísané: mimo nádeje, bez možnosti nádeje, uveril v nádeji.

Boh sľúbil Abrahámovi a Sáre syna. Ale roky ubiehali bez toho, aby sa im syn narodil. Napokon boli takí starí, že z ľudského hľadiska už neboli predpoklady na to, aby ešte mohli mať dieťa.

Abrahám videl svoje odumreté telo a Sárin odumretý život. Nemohol mať nádej, že sa môže stať to, čo Boh sľúbil.

Aj v tejto beznádejnej situácii mal nádej: Boží sľub.

Vedel, že jeho spasenie a spasenie všetkých ľudí závisí od toho, že Boh musí naplniť svoj sľub a dať mu syna.

Uprostred beznádeje Abrahám vedel, že keď Boh niečo povedal, tak je dosť mocný na to, aby to uskutočnil. „O zasľúbení Božom nezapochyboval v nevere.“

A nebol sklamaný. Jedného dňa prišiel Pán a povedal: Na budúci rok v tomto čase porodí Sára syna. Vtedy sa Sára smiala. Ale radšej sa smiať nemala, pretože Boží sľub sa vyplnil.

Abrahám a Sára nemali dostať Izáka prv, než sa situácia nezdala beznádejná. Izák mal byť synom zasľúbenia.

Toto je pre nás kresťanov obrazné vyučovanie.

Byť Božím dieťaťom, to je z ľudského pohľadu nemožné. Na základe predpokladov, ktoré v sebe máme, nemáme žiadnu nádej stať sa Božími deťmi. To spoznáva každý, kto spoznáva a vyznáva pravdu.

Avšak uprostred tejto beznádeje nám Boh dáva zasľúbenie: stávame sa Božími deťmi skrze vieru v Ježiša Krista.

Keď Abrahám veril Bohu, bolo mu to počítané za spravodlivosť. Znamená to, že mu bolo pripočítané to, čomu veril a v čo zložil svoju nádej.

„A nielen kvôli nemu bolo napísané, že sa mu počítalo, ale aj kvôli nám, ktorým sa má počítať ako veriacim v Toho, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša, nášho Pána, vydaného pre naše hriechy a vzkrieseného na naše ospravedlnenie.“ (R 4:23-25)

Øivind Andersen

Teológ, učiteľ a kazateľ (1905-1994). Napísal množstvo kníh a je dobre známy nórskym kresťanom.