V poslednej dobe rozmýšľam nad tým, čo všetko sa deje v našom štáte, ako veci okolo (ne)fungujú, ako sa všetci sťažujú, ako je ľahké kritizovať, hľadať chyby a dôvody, prečo niečo nie je dobré atď. 

Môžeme sa sťažovať, hovoriť, že za to všetko sú na vine tí druhí. No podľa mňa je len otázkou času, dokedy nás to bude baviť. Kedy konečne prídeme na to, že takto sa veci ďalej nepohnú, že kritika bez návrhu na riešenie je zbytočná. Že kritizovať niečo, čo nedokážem urobiť lepšie je mierne trápne. 

Martin Smith, hovorí: “Ak sa nám nepáči smer, ktorým sa uberá tento svet, je na nás, aby sme sa zachovali múdro a odvážne, a spolu s ostatnými okolo nás to zmenili.”

Okolo mňa je kopec vecí, ktoré sa mi nepáčia. Ktoré nepokladám za správne. Ktoré by som chcel zmeniť. Ale rozprávaním a „víťazením“ v internetových diskusiách to nezmením. Musím začať od seba a musím začať konať. Začať veci meniť, začať niečo naozaj robiť.

Samozrejme, nebude to ľahké. Proti mne budú stáť 3 typy ľudí:

1. Najprv sa objaví kopec “odborníkov”, ktorí nikdy nič podobné neskúsili, ale ktorí bez mihnutia oka začnú kritizovať a povedia, že to robím zle. Že sa to má robiť ináč.

2. Potom sa objavia ľudia, ktorí povedia, že to sa nedá, a nájdu 5 dôvodov, prečo sa to nepodarí. 

3. Nakoniec narazím na ľudí, ktorí mi budú klásť polená pod nohy, pretože im súčasný systém vyhovuje. A toto je bod zlomu.

Ak aj dokážem obstáť pri prvých dvoch typoch ľudí celkom solídne, ten tretí typ ma môže položiť. 

Na úrade, kde navrhnete zmeny, aby zefektívnili fungovanie /ale nejaký pohodlný úradník príde o prácu/
V škole, kde sa spýtate, či by sa to nemohlo robiť aj ináč, a či by to nemohlo mať niečo spoločné aj s praxou /sa nájde učiteľ, ktorý povie – ale veď vždy sme to tak robili/
U lekára, keď mu odmietnete zaplatiť (motivovať k práci, za ktorú už aj tak dostáva plat) za to, že sa bude snažiť vás zoperovať najlepšie ako vie /alebo vás nezoperuje vôbec, lebo budú iné “urgentné” prípady/
V cirkvi, keď vybehnete zo zabehnutých koľají /a náhodou ľudí začne zaujímať namiesto mŕtvej tradície, živý Boh/
Vo firme, keď chcete platiť dane/ale váš šéf príde o “kapitál na získavanie štátnych zakázok”. 
Na súde, keď chcete povedať pravdu, a konať spravodlivo /ale “nestranný” sudca spraví zo zločinca obeť/

Zdá sa, že tento začarovaný kruh sa nedá prelomiť. Ale je jeden spôsob.

Ak chceme vyhrať boj, musíme priniesť obeť. Ak chceme, aby naše okolie, aby Slovensko vyzeralo ináč, bez obetí to nepôjde. Ako povedal Churchill: „Nemôžem vám ponúknuť nič len krv, pot a slzy“. 

Sme ochotní bojovať? Alebo skôr, čo všetko sme ochotní obetovať, aby naše okolie vyzeralo ináč? 
Sme ochotní byť tí, na ktorých všetci ukazujú prstom (ten blbec, čo platí dane, čo nepodplatil doktora a teraz má toľko problémov, čo chcel aby ľudia v kostole začali pomáhať chudobným, čo platí dane, a potom nemá z čoho žiť, čo povedal na súde pravdu, a teraz nemá prácu?)

Nie je iná cesta, ak chceme, aby Slovensko vyzeralo ináč. Otázkou len je, koľko takýchto odvážnych hrdinov sa tu nájde, a čoho všetkého sa budú chcieť vzdať.