Mám veľmi rád hokej. Už od mala. Rád ho hrám, rád pozerám, rád fandím. Ale keď sa nad tým celým zamyslím, zdá sa mi to – a neviem, či len preháňam – no bizarné. Piati hráči sa naháňajú za malou čiernou gumenou vecou (puk) a chcú ho dostať do bránky.

Akože chlapci budú navždy chlapcami, ale miestami táto naháňačka za pukom presahuje moje chápanie.
Niekto dokáže celý život obetovať pre to, aby sa v tej naháňačke stal najlepším. Samozrejme, finančná motivácia je obrovská. Ale niekto sa na to celý svoj život dokáže pozerať, dokáže fandiť a niekedy neuveriteľne bezhlavo, dokáže utrácať množstvo peňazí, času a energie aby videl svoj obľúbený tím, svojho obľúbeného hráča – a samozrejme – keďže to tak v mnohých prípadoch je, roztáča sa ešte väčší biznis a ešte väčší finančný kolobeh.

A to všetko kvôli jednému čiernemu puku a bránke.

Ja viem. Aj ja fandím, aj ja prežívam adrenalín, aj ja sa teším a aj ja smútim. Len sám tomu nerozumiem prečo. Čo je na tom také unikátne? Ako je možné, že naháňačka za pukom dokáže moje emócie takto vyburcovať?

Nerozumiem tomu, že náš národný tím ma dokáže vyburcovať, nabudiť, neuveriteľne nadchnúť – a pritom je to len nejaký šport, len niečo čo v podstate nemá žiaden hlbší význam, ako byť v ňom lepší ako môj súper.

Ale načo vlastne? Čomu pomôže že sme lepší hokejisti? Zníži sa nezamestnanosť? Budeme sa mať lepšie? Zomrieme šťastní? Vyriešime otázku zmyslu života? Zachránime niekomu život?

Ja viem, muži sú ako psy. Hoďte im loptu a máte od nich pokoj. Len tomu nerozumiem.

Nechápem, že sa dokážem nadchnúť pre niečo také, a pre niečo čo má skutočný a hlboký zmysel je to oveľa ťažšie. Prečo sa tak vytešujem, že sme vyhrali s Američanmi, ale to, že Ježiš vyhral nad diablom vo mne takú emóciu nevyvolá?

Na chcemviac.com sme dali jedno zaujímavé video. Skúste si ho pozrieť.